X krát sa mi stalo, že sa mi sníval dobrý sen. Vždy som ale dopadol tak, že som sa zobudil a mal som pokazenú náladu. Tá krutá realita. Moje sny sa spájali len s dvomi druhmi šťastia : Ženy, sláva spätá muzikou.´Mojim snom boli vždy ženy. Teda minimalne jedna D: dokonalá. V mojich snoch boli vždy dokonalá a bol som dokonalý aj ja čo sa v realnom živote teda povedať nedá. Čo už. Tieto sny pre mňa znamenali najväščie šťastie. Všetku nesmelosť som v snoch stratil a bol som druhý Jim Morrison v roku 1967. Vždy som žil v rokoch 60tych a bol som tým čo som teraz ale do doby som zapadol. Rocker v čiernej koži a dlhými vlasmi a svojským štýlom ale narozdiel odo dneška, som bol obidvovaný a to že počúvam Doors nebolo na hanbu ale na slávu. Bol som tu aj bubeník, samozrejme som bol Johnom Densmorom. Pamätam si aj na sen kde som bol bubeník Yardbirds kombinovaných s Beatles. Prečo sú sny su tak nereálne.
Vždy sa sny spájali s hudbou, ženami a slávou. Paradoxne, často sa opakuje situácia... hrám na pódiu niekde v L.A. s Doorsami. Ray Manzarek už na mňa kýve s hlavou a hovorí že mám dať sólo na bicie v Touch Me. V tom sa objaví spomínaná žena a zobudím sa...
Je ráno 6:10 Pondelok. Musím sa obliecť, ísť 2 kilometre na stanicu, vonku je asi - 10, snehu po kolená a depresia na krku z dvoch písomiek... proste vynikajúce...