Nedeľné ráno a púšťam do éteru Collegium Musicum pri raňajkách. Moje vyžívanie sa v sólach Mariana Vargu prerušia hlasy rodiny : vypni to! Ide mi to len na nervy. Je to velmi okrajový žáner a pod.
Nuž, dnes je strašne málo vyvolených, ktorý poznajú jazyk tejto hudby. Našťastie k nim patrím a dokázal by som ju počúvať stále dokola (čo aj robím). Celý album sa skladá z troch megasongov alebo súit a zopár krátkych pesničiek. Úvod patrí suite P.S. 1972 kde sa kombinuje sviatočná atmosféra s Vargovými psychedelickými sólami. Najviac si užijete ale vyvrcholenie (teda siedmu časť tejto suity).
Podľa mňa najpodarenejší kúsok albumu je Suita po tisíc a jednej noci. Prvá časť patrí klávesom a pripomína akoby horskú atmosféru. Hudba prechádza ako by do barokového štýlu s príklepmi bubníka Dušana Hájeka. Skladba sa ku koncu začne stupňovať a z jemnej melódie sa tu zjavia Griglákové gitarové sóla. Druhá časť je pomalou ale o to viac dynamickou parádou. Tretia časť už začína mať "hustú atmosféru". Tentokrát vyniká Fedor Frešo so svojou bassgitarou. Tiché pasáže vypĺňa Varga svojimi Barokovými vyhrávkami. Štvrtá časť je návrat na začiatok ale v gitarovej podobe. Krásna flamenco gitara ma vždy fascinuje. Ukončí ju ale drsné sólo a prechádzame do vyvrcholenia - piatej časti v ktorej sa predvedú všetci muzikanti. A koniec patrí opäť tichej časti.
Po dvoch megasongov nasleduje aj zopár krátkych. Prvý je Prelúdium, ktorý je úvod ku krásnej Piesni z kolovrátku so spevom Pavla Hammela. Krásna romantická skladba, ktorá odmäkčí každé ženské srdce. Po nej nasleduje Interludium I s bicími Dušana Hájeka a Interludium II so stredovekou atmosférou. Druhá spievaná skladba Tvoj Sneh má až popový nádych. Jaskynná Interludium III strieda akoby španielsku Interludium IV. Choral - kostolné organy so spevom Hammela.
Koniec albumu patrí poslednej suite a to je Eurofonia. Je to už kompozícia na štýl Pink Floyďáckej Atom Heart Mother. A ku koncu už fakt ide o to vydržať dokonca. Všetku túto hustú atmosféru zakončí kostolný organ.