Znova je to tu. Kostol, viera a duchovné veci povinne! Nemal by som proti tomu nikdy nič, keby som nenabral negativne skusenosti na základnej škole. Absolutne deformované názory, ktoré nám tlačili do hlavy ma donútili vybudovať si absolútne negatívny vzťah k viere a stával sa zo mňa úplný materialista.
Po pár rokoch sa objavil nový kňaz, nové názory a nový pohľad na vec. Po vyše piatich rokoch som našiel človeka, ktorý kresťanstvo neberie ako život v utrpení a odoberania si životných radostí, povinné chodenie do kostola (maximálne) a všetko čo s tým súvisí (spovede, prijmanie a tak ďalej) ale zo strany inej. Ide hlavne o kladný vzťah k životu a ľuďom, všetkým postojom v správnom duchovnom smere, životnému optimizmu, ohľaduplnosti a ochota pomoci ľuďom.
Už dlhší čas pozorujem jednu vec. Štatisticky sú najzákernejší a najnepríjemnejší ľudia práve tí, ktorý chodia do kostola non-stop každý deň. Tento fakt mi potvrdilo veľké množstvo ľudí.
Ja nepatrím k tým, čo sa dostavia každý deň do kostola, ale keď prídem, tak si niečo z toho zoberiem pre seba. Všetko vďaka novému kňazovi, ktorého názory sa zväčša zhodujú s mojimi.
Zlom nastal ale v príprave na birmovku. Opäť som dostal bývalú katechetku zo ZDŠ, a tým pádom si pravdepodbne znova vybudujem postupne negatívny vzťah k celému kresťanstvu, viere aj všetkému cirkevnému. Už len predstava že každý piatok budem venovať niečomu či mi bude absolutne proti srsti je desivá. Bohužial.