Možno raz dávno aj znamenal mnoho
a možno teraz už nieje nič.
No keď na počiatku bolo len slovo,
on tých pár písmen zmenil v cit.
Nie nebol človekom , ba ani Bohom,
ani ho nestvoril jeden z nich.
To plameň ničoty prúdil tým tvorom
a plný smútku bol jeho dych.
Na zemi v prechádzke pomedzi stromy,
keď listy kríkov mu hladili tvár.
A po mori blúdil, keď blesky a hromy
boli jak svetla a temnoty svár.
Pozeral na svet prázdnymi očami.
Na ľudí s darom čo dostali od Boha.
Ak telo zomrie , stanú sa dušami,
ak zdvihneš zrak , ich plná je obloha.
Telo jeho však nemalo ducha
a tak i slová zdajú sa prázdne byt.
Zvieratá a kôra stromov je hluchá,
voči tým citom , čo z úst chcú ísť.

Bola len dievčaťom z ľudského rodu,
vyhnaná z osád stvorených človekom.
V ranách jej cítil len slzy a zlobu.
Pre ducha hor ju spravili obetou.
Blúdila lesom jak vánok jemný
a skôr jak smrť stretol ju zvláštny muž.
Ten plameň v ňom , vskutku bol temný
a s jeho krvou sa miešal tuš.
Vzplanula vášeň v obidvoch srdciach,
no z úst mu ide len hrozný chlad.
Podstata slova skrýva sa v dušiach
a tak nemým je navždy tento chlap.
Pri spiacej dievčine , so zbraňou v rukách.
Prázdnotu skrytú v ňom, prebil už z lásky žiaľ.
Prebodol srdce, sám zomiera v mukách,
s tým krásnym citom odnikiaľ.
S Bohom chcel urobiť obchod dosť tvrdý,
no slová lásky stále von nemôžu.
Namočí vlastný prst v kaluži krvi
a jemne píše ním milej na kožu.

Pri žene bdelej, už leží len mŕtvy
a slova čítajú oči zronene.
Za pocit krásny, to osud bol krutý.
Aj dievča zomiera, pre srdce zlomene…