Tak ako vždy cez hodinu sa zapozerala naňho. Vždy ju láka pozerať sa tým smerom, sledovať, ako si on zapisuje učivo, ako si raz za čas prehrabne rukou svoje dlhé vlasy, ako sa smeje na pripomienkach iných spolužiakov, ako občas odpovie na otázky učiteľov... No teraz to bolo inak. Skutočne čakala, že bude otočený dopredu, že ona bude mať šancu pozerať na jeho vlasy splývajúce po tričku... No nebol otočený k tabuli. Bol úplne naopak. Jeho tvár sledovala ju. Lačný výraz v jeho očiach sa stretol z jej zvodným pohľadom. Hľadeli si do očí- jej hnedé, takmer čierne do jeho svetlých, zelených. Usmieval sa na ňu a ona bola prekvapená. Nečakala to. Na svojej tvári vyčarila úsmev, taký zvodný, že on si oblizol pery. Len jemne, ale bolo vidno, ako veľmi túži po jej dotyku. Ona bola čím ďalej, tým viac prekvapenejšia. Nikdy na ňu takto nepozeral. Premýšľala, či náhodou nesníva, či sa o chvíľu neprebudí a zistí, že to bol len sen. No nebol to sen. Celú hodinu na seba takto pozerali. Ona nechcela dať najavo, že k nemu cíti niečo viac ako len obyčajné kamarátstvo, no nedarilo sa jej to. Totiž, ona naozaj nevie, čo k nemu vlastne cíti. A tiež ani on si nie je svojimi citmi istý. Ona si podoprela rukou hlavu, jemne našpúlila pery. Prešla si po nich jazykom a nespúšťala z neho oči. A on sa k nej otáčal stále viac. Jeho lačný pohľad sa čím ďalej tým väčšmi stupňoval, nespúšťal oči z jej tváre. Rukou si prešiel po vlasoch a ona sa pousmiala. Usmial sa aj on. Pri tomto úsmeve uvidela jeho ostré očné zuby. Zasmiala sa a on uvidel, že aj jej očné zuby sú ostrejšie a väčšie ako u iných ľudí. Spolu sa smiali na tejto skutočnosti. Do reality ich vrátila až učiteľka, ktorá začala s tým, že ak sa všetci neotočia k tabuli a nebudú dávať pozor, dá im písomku. Preto oni dvaja, s veľkou námahou, prerušili svoj očný kontakt. Keď sa ona otočila k svojej spolusediacej, tá mala na tvári radostný úsmev. Zvolala: , , Z toho niečo bude! “ , , Prosím? “ spýtala sa. , , Videla som, ako ste na seba vkuse pozerali, “ povedala spolusediaca a rukou kývla smerom k nemu, , , teda, nemyslím si, že je tu niekto, kto si to nevšimol.“ , , Ale veď ja ho nechcem! “ povedala ona uvedomujúc si, ako falošne to znelo. Začervenala sa. Spolusediaca sa na ňu zapozerala a ironicky odpovedala: , , No veď ja ti verím.“