Nastúpila. Čakala ju temer hodinová cesta, ktorú absolvovávala pravidelne každý týždeň.

Vedela však, že tento krát to bude iné.
Poznáte to, šiesty zmysel.
Mala v sebe zvláštny pocit.

Pocit.
Ten Pocit.
Ten s veľkým P.
Ten, ktorý sa v nej usídli vždy keď cestuje týmto spojom.
Ten, ktorý znamená len jediné.
Ten, ktorý spôsobuje On.

On.
Ten Neznámy.
Ten Dokonalý.

Každý týždeň aj on nastupuje do tohto vlaku. Tri stanice po nej a vystúpi jednu pred ňou. Nevedela ako sa volá, kde študuje, či pracuje, ani len to, či týmto vlakom chodieva aj po iné dni, alebo len vtedy keď ona. Nevedela o ňom nič, absolútne nič.

No a dnes, dnes túto trasu absolvuje poslednýkrát.

Obávala sa.
Obávala sa, že ho už nikdy neuvidí, dokonca ani dnes nie.
Obávala sa, že sa už nikdy nebude môcť pokochať jeho awesomnosťou.

Tento pocit umocňoval aj fakt, že celý vlak bol "kupéčkový", čiže by bola naozaj veľmi malá, takmer nulová pravdepodobnosť, že by ho čo i len uzrela.

Zavrela dvere a pobrala sa nájsť niečo prázdne, pretože si ešte potrebovala vybaviť pár telefonátov. Na počudovanie sa jej to podarilo, a tak sa tomu mohla nerušene venovať.
Ponorená do dôležitého hovoru si ani neuvedomila, že sa blíži TÁ stanica. Zistila to až vtedy, keď niekto stál vo dverách.

Niekto.
On.
Ten najdokonalejší.

So širokým úsmevom, ktorý tak milovala, sa zdvorilo opýtal, či jej nebude vadiť, keď si prisadne. Ona, ešte stále v šoku, nemala, samozrejme, žiadne námietky. Avšak so spolucestujúcim nemohla pokračovať v činnosti, ktorú do oného momentu vykonávala, a tak si vytiahla prehrávač, dala si do uší slúchatká a úplne sa ponorila do svojej obľúbenej hudby. A stále nemohla uveriť, že sa jej to nesníva...

Jedným okom sledovala dažďové kvapky, ktoré sa rozhodli poctiť ich svojou prítomnosťou a druhým, druhým sledovala jeho.

Jeho vlasy.
Tie, ktoré mu padali na ramená.
Tie, ktoré lemovali jeho krásny krk.
Tie, ktoré si vždy tak elegantne prehrabol rukou.
Tie, ktoré boli teraz ukryté pod kapucňou.
Tie, ktoré tak milovala.

Jeho oči.
Tie zelené oči.
Tie, ktoré keď sa na ňu pozreli, tak bola v siedmom nebi.
Tie, ktorým by nikdy nedokázala povedať "nie".
Tie, v ktorých sa miešala radosť, smútok, víťazstvo, ale i sklamanie.
Tie, ktoré tak milovala.

Jeho nos.
Ten absolútne nesúmerný.
Ten, na ktorom sa skvela malá jazvička.
Ten s malým hrbolčekom.
Ten, ktorý tak milovala.

Jeho pery.
Tie práve pootvorené.
Tie, ktoré by najradšej posypala bozkami.
Tie, ktoré tak milovala.

Jeho ruky.
Tie, ktorými práve zvieral ceruzku a niečo usilovne čarbal do zápisníka.
Tie, na ktorých mal náramky priateľstva.
Tie, po objatí ktorých tak veľmi túžila.
Tie, ktoré tak milovala.

Jeho.
Toho dokonalého chalana, ktorého milovala.
Tak veľmi.
Platonicky.

Bola tak sústredená na to, aby si nevšimol, ako ho sleduje, že si nevšimla, ako uprene sleduje on ju.

Ako si vychutnáva jej úsmev zo slušnosti pri každom náhodnom stretnutí ich pohľadov.
Pretože je taký zriedkavý.

Ako si vychutnáva jej prítomnosť.
Pretože ho tak veľmi hreje pri srdci.

Ako si vychutnáva túto chvíľu.
Pretože sa obáva, že je posledná.

Dážď neutíchal. Práve naopak, pridali sa blesky, hromy a bola z toho naozaj pekná búrka. Hlasitosť mala na maxime a aj napriek tomu už takmer nič nepočula. Vytiahla si slúchatká z uší a odložila prehrávač. I tak bude už za chvíľu vystupovať. Mala z toho zmiešané pocity.

Chcela niečo povedať.
Niečo spraviť.

Nemohla ho len tak osloviť, čo by si o nej pomyslel. Mohla niečo „nenápadne“ zhodiť, aby jej to podal, ona by mu poďakovala a možno by aj on niečo povedal.
No neodvážila sa.

Čím rýchlejšie sa blížila jeho cieľová stanica, tým bola nervóznejšia. Vedela, že musí niečo spraviť. Keby nič nespravila, tak by si to nikdy neodpustila. Ale naozaj nevedela čo.

Vstala. Pre istotu si zavrela oči, aby nevidela jeho pohľad. Myslela si, že keď sa trochu poprechádza po chodbičke, možno dostane nápad čo povedať, čo spraviť. Vedela, že čas hrá proti nej a ona nemôže túto šancu len tak zahodiť. Chytila sa dverí...
No On bol rýchlejší.

Vstal. Oči mala stále zavreté, ale vedela to.
Počula to.
Aj keď pri tom nevydal jediný zvuk.
Cítila to.
Aj keď bol tak ďaleko.

Úplne celá zmeravela.
Nebola schopná jediného pohybu.
Srdce jej začalo biť čoraz intenzívnejšie.
Motýliky v jej vnútri sa išli zbesnieť.

Počula, ako sa k nej pomaly približuje. Netrvalo dlho a stál rovno za ňou. Už nemohla byť nervóznejšia. Vedela však, že nie je jediná. Tlkot jeho srdca prehlušoval dokonca aj jej srdce.
Už presne vedela čo má spraviť.

Pomaly sa otočila.
Jeho oči uprene sledovali každý jej pohyb.
Zahľadeli sa do tých jej.

Videla v nich toho toľko.
Desilo ju to.
No fascinovalo zároveň.

Videla v nich to, čo predtým.
Radosť. Smútok. Víťazstvo. Sklamanie.

Tento krát však aj čosi iné.
Túžbu.
Po nej.
Túžil po nej rovnako ako ona túžila po ňom.

A ona nedokázala povedať “nie“ aj keby ako chcela.
Desilo ju to.
No fascinovalo zároveň.
Úplne ju ovládal.
No jej sa to páčilo.

Pomaly sa približoval. Už jeho srdce nielen počula, ale aj cítila. Položil si ruky na jej pás. Jeho tvár sa k nej približovala čoraz viac a viac a ona nemala jediný dôvod odtiahnuť sa.

Cítila jeho horúci a rýchly dych na svojej tvári.
Zatvorila oči.
A pocítila to.
Jeho pery na tých svojich.
Splynuli do bozku.

Toho bozku.
Najkrajšieho.
Najdokonalejšieho.
Aký zažila prvýkrát.

Úplne zabudla na to, že čoskoro vystúpi, a že toto je posledná chvíľa strávená v jeho prítomnosti. No spomaľujúci vlak jej to pripomenul. Ani si nevšimla pomaly utíchajúci dážď.

Posledný bozk.
Posledné objatie.

Zobral si veci a odišiel. Navždy.

Podišla k oknu a dívala sa na neho ako odchádza.
Ako odchádza z jej života.

Zastal. Otočil sa.
Posledný pohľad.
Posledný úsmev.

Sadla si.
Vlak sa pohol.
Mala by sa pripraviť, za chvíľu vystupuje.

Načrela do vrecka s plánom znovu vytiahnuť prehrávač. No niečo tam bolo.

Niečo.
List zo zápisníka.
Z jeho zápisníka.

Pomaly ho rozložila.

To čo tam bolo ju zaskočilo.
Šokovalo.
Prekvapilo.
Potešilo.
Fascinovalo.

Bola tam ona. Samozrejme, bol to len náčrt, ale bol dokonalý.
Pre ňu áno.

Pomaly ten list skladala a zrazu si všimla niečo, čo pred tým nie.

Telefónne číslo.
Jeho telefónne číslo.