Webky

"Čauko ako sa máš ?"

Takto zase píšem cez pokec táni - skvelej kámoške ktorá má dobré srdiečko. Nehanbím sa za to že ju mám veľmi rád, niekedy je strelená a inokedy vážna. Máme svoje tajné znaky a zažili sme niečo spolu. Nechodíme spolu, sme len kamoši. Ale najlepší kamoši. Viete, ona je strašná kosť, taká ktorý by každý tak rád pretiahol. Ale čudujte sa , ona je ešte panna. A ja som pre to na ňu hrdý.

Je na nej skvelé ako dokáže hodiť perverzný šplech o tom, či si zase miešam vajcia ( keď mám vo vreckách ruky ) a pritom vie triezvo usúdiť či chlapovi ide len o trtkanie. Ešte ale nenašla takého ktorý by ju hneď nevyzliekol v mysli. Preto je free, ale je proste fajn holka. Čo viac môžete chcieť než takú osobu ? Zažili sme krásne noci, v partii - ja , ona , nika a vlado. Sme dvaja vladovia a dve fajn ženské. Skvelá partia. Ale nikdy sme nemali alkohol, to bolo to prečo som bol rád že som s nimi a nepotrebujeme chlast k zábave. Ako sme tak raz opekali špekačky ale bolo potom treba uhasiť oheň a voda nebola, no a nikomu z chlapov nebolo treba čúrať tak čo teraz ? Táňa zabila :

"Mne treba, tak sa otočte a bežte za kríky."

Nikto to nebral vážne až kým si nezačala rozopínať gate. Pozrela na mňa a opýtala sa či jej chcem asistovať, tak sme sa pakovali za kríky a poctivo sme nepozerali.

"Jau kurva...." počuli sme jej výkrik, hneď ako sme zašli za kríky. Utekali sme za ňou A ona si zapínala práve zips na gatiach.

"Čo sa stalo ? " Pýtali sme sa lebo oheň akosi nezhasol.
-"Zhorela mi riť... no to sa stalo..." No vy keby ste počuli ten výbuch smiechu. Újeby až sa hora ozvala. Ja som už umieral v kŕčoch a ona sa snažila nesmiať lebo bolo vidno ako jej od bolesti stekajú slzy po tvári. Ale smiala sa. No ja som sa už skludnil tak som ju pekne pritúlil, pohladkal na hlavičku , ale pofúkať riťku som si radšej netrúfol. Ehm, takže toto je taký náš príbeh o hasení ala táňa.

Bol večer, asi 8 hodín, no ešte slnko len zapadalo. Zavolala ma či sa nejdem prevetrať. Tak sme sa prechádzali po lesíku a kecali o živote. O tom čím chceme byť a aké máme plány. Ona sa ma v tom spýtala :

"Myslíš že svetlušky žijú dlho ? "
-"Čo ? ... no ja neviem asi nie... prečo sa takéto veci pýtaš ? "
"Len tak... " Videl som že príde niečo zlé.
"Mám rakošku "
-"Čo ? "
"Rakovinu... mám v krvi nález"

Svet sa mi nezrútil. Zastal a prestal žiť. Prestal mať tie perverzné vtipy, prestal byť iný, prestal byť taký pohodový a skvelý... Prestal mať zmysel...

-"Robíš si srandu však ? " Prosím, povedz že áno !
"Nie... " Ale usmiala sa. Jej úsmev ma v živote tak nebolel. Videla že mám sklenené oči. Všetko pekné ako keby sme nikdy neprežili. Ona, také dobrosrdečné dievča ktoré by sa aj pokrájalo aby mali iný radosť, má rakovinu. Skurvený život. Napľul by som mu do tváre. Za ňu.

"Svetlušky žijú krátko. Ja som žila dlhšie ako oni ... to je pekné..." Povedala so slzami v očiach a s takou krásnou apatiou. Nech si do mňa hodí kameňom ten čo by sa zmohol v tej chvíli na slovo. Na jedno pojebané slovo.

"Ja viem že chceš niečo povedať ale stačí mi jedno objatie ... " Ako vždy vedela na čo myslím .
-"a... e... " ani slovo. Tak som ju objal . Ako keby sa mi v náručí rozplynula na tie svetlušky. Ktoré žijú tak krátko nechcel som ju pustiť.
"Nerev ako baba. Ja mám na to právo..." Rozosmiala ma. Ona to vždy vedela.
-"Dostaneš sa z toho. Tak ako sa ti aj riť zahojila..." Rozosmial som zase ja ju, ako protislužbu.

Svetlušky. Žijú tak krátko a sú také veselé. Čo my potom ešte chceme ?

pokračuje v druhom blogu