Webky

Ležíme pod holými korunami čiernych stromov, čo češú vlasy vetra. Nad nami je neexistujúca obloha. Žiadne slnko, žiaden mesiac a ani hviezdy, proste len sivá obloha... ani sa nedá povedať, či je noc, alebo deň... Obloha požierajúca všetko... dokonale korešponduje so snehom všade naokolo.

Ležíme nahí a dívame sa do tej prázdnoty. Vlastne ty si nahý. Uvedomujem si, že ja sa len tvárim. Predstieram, že to, čo naozaj vidíš som ja... ako nakoniec vždy. A zrazu mi zo seba príde zle a moja maska mi je pritesná. Snažím sa odolať nutkavej túžbe. Dopredu viem, že je to prehraný boj s mojou okamžitou maniakálnou náladou...

Lejem na seba vodu a kyselinu... add acid, add acid... pridávam vodu do kyseliny, možno práve preto nastalo to, čo nastalo... Musíš to vidieť, inak to ďalej nejde... Moja falošná koža začala praskať pri jedinom dotyku a ja som do nej zaborila svoje nechty...

Šúpem dolu acrylové farby, vosk a kúsky betónu... padajú na zem a rozbíjajú sa na ešte menšie... Všetko padá na zem.... Polodrahokamy, kusy žuly, háčiky na ryby a nedofajčené čerešňové cigarety... Vyťahujem zo seba deväťpalcové klince...Vylamujú sa zo mňa kúsky túh a štetcov, črepy skla, zrkadiel, ihly... Odlepujem zo seba staré mušle a fotky... pod nimi sú kusy môjho zhnitího mäsa a v nich zamiešané pierka čajky... Zadusený Jonathan Livingstone... Lejú sa zo mňa Apolinairove alkoholy... Už nečakám, že sa v nich utopíš ako kedysi... Voľne ich nechávam odtiecť vo víre do septiku... Niekam sa odkotúľala čierna biliardová guľa so znakom nekonečna. Z úst mi začínajú vylietavať muchy a v žalúdku mám na kôl napichnutú prasaciu hlavu. Tú už von nevypustím...

Všetko ostatné rozožrala kyselina. Ešte nikdy som sa necítila tak odhalená ako teraz. Dívam sa na svoju bielu zaprášenú chladnú kožu.... Suchá mŕtvola napustená formalínom... Ako posledné skladám z tváre svoju voskovú masku. Tak dlho pestovanú, tak dlho maľovanú.... Chladnokrvná, necitlivá...

Dívam sa na teba a vidím čo sa v tebe odohráva. Kiež by som ťa mohla vpustiť do svojej hlavy aby si pochopil... zrejme by si to však nezniesol... A ja nedokážem uniesť tvoj pohľad na mňa... Nie, keď ma vidíš takto... Preto ťa opúšťam a hovorím, že nemôžem ďalej. Že už ďalej nechcem... A ty sa trápiš a máš strach... ale to nemusíš... možno budeš raz v poriadku... Už sa nebudeš musieť so mnou sporiadať. Ja áno. Neunesiem pohľad cez praskliny zrkadla na svoju ohavnú tvár a utekám sa skryť od veškerého sveta, od seba... ako už nespočetne krát predtým...

....zostáva mi len rozmýšľať prečo to vlastne robím... Prečo sa za každú cenu potrebujem cítiť mizerne... a prečo mi robí dobre utápať sa v týchto pocitoch... a prečo mi nič iné nedáva presvedčenie že ešte stále žijem...
A tak ťa vo mne živím .. teba čo robí predstavu ľadovej vody rútiacej sa pod mostom na ktorom stojím tak neskutočne neodolateľnou... A tak ťa v sebe živím, môj démon zvrátenosti...