Potreba filozofovania I

V súčasnej dobe máme možnosť pozorovať, že vďaka mnohým výdobytkom dnešnej doby sa nám celkom isto uľahčuje život. Vnímam to samozrejme celkom pozitívne, pretože cítim, že to, v čom som si napríklad pred časom dokázal pomôcť ešte pred časom bez nejakej modernejšej technike, poprípade jej absenciou, dnes teoreticky to považujem za veľmi ťažko uskutlčniteľné, ale, prirodzene, ešte nie nemožné. To je čosi, čo som spomínal v niektorom z mojich blogov, že dnes máme prirodzene toľko možnosti, že to, čo dnes vyslovujeme ako želanie, prianie, zajtra naozaj sa to môže celkom isto stať realitou, a teda je to aj uskutočniteľné.

Kdesi som čítal, a doplňam to o moje vlastné myšlienky, že je polovicou úspechu, ak si niečo sami pred sebou priznáme, že niečo vieme, alebo nevieme. A musíme si priznať, že niektorým to ide pomerne ťažko a dosť neochotne, dosť ťažkopádne, a všeličo nás pri tomto všetkom môže napríklad mierne znepokojovať, akosi vytáčať, robiť možno menej kľudným ako obyčajne, a podobne. Častokrát sa radi akokeby montujeme do oblasti, ktorej nerozumieme, alebo teda lepšie povedané rozumieme tomu v minimálnej miere, a teda celkom neradi zastávame stanovisko, kde niečo naozaj vieme odborne, pretože nechceme v niečom pomôcť, a azda nám robí niečo zvlástne príjemne, keď vidíme, ž e niekto si s niečim nevie dať rady.

Niečo ako v práci, kedy človek je ochotný, kolega v niečom ochotne pomôcť, ale pod akousi podmienkou odplaty, kedy sa mu to bude hodiť jemu. Niekomu naozaj zle padne, ak musí napríklad počúvať, či už vekovo, alebo služobne mladšieho kolegu, kde cítime, že dotyčný nám predsa nie je roveň, hoci sa o to snaží, a my predsa cítime v čomsi akýsi prirodzený osobnostný náskok, ktorý ale môže byť čímsi ohrozený. 

A sú ľudia, ktorí si dobre uvedomujú, že konajú zle, že konajú v rozpore azda so svojím svedomím, a proti komusi, vyslovene neprávom, len im to nemá kto povedať. Lepšie povedané, nikdy k tomu neboli vedení, a nevedia aký je to pocit. Keď človek v niečom zlyhá, taká povaha si to najradšej ospravedlní sama pred sebou, než by mal prijať akési rozhodnutie, nejaké vyvodenie dôsledkov na svojej osobe. To čo spomínam, prirodzene nie je nikomu príjemné, a čosi také dokážu pravdepodobne len psychicky a emocionálne vyzretí jedinci. Na tomto ale predovšetkým treba dobre popracovať. A keďže človek nie vždy vidí dostavený účinok, potom obyčajne ho to odradí od akejsi ďalšej spolupráce a konania dobrého a podobne.

A preto mnohí pod tlakom týchto okolností sa mnohí ani nezamýšľame, napríklad čo je morálne dobré, čo je morálne nie dobré. Mnohí už akokeby strácame citlivosť. Začína sa to paradoxne v škole. Napríklad dobre si pamätám, kedy som použil ešte v časoch spomedzi základoškolských lavíc svoj prvý ťahák, a ktoré som dopohody sem tam využíval do istého času počas stredoškolských štúdii. Aj keď je pravda, že na strednej škole som sa predovšetkým snažil dbať aj o svoj osobný imidž a nechcel som za každú cenu všeko vedieť, všetko mať. Neskoršie ale som si uvedomil, že stačí zmeniť uhol pohľadu, a svet je zrazu inakší. Uznávam, že takéto pomôcky nie sú prospešné pre žiaka, ale bral som to ako skvelú alternatívu tam, kde som si už proste nevedel s niečím sám dať rady, a nechcel som kožu na trhu predať nalacno. Vždy som dbal o to, aby som osobne dosahoval isté stanovené méty a predsavzatia, za ktorými teda som išiel, a plnenie ktorých mi je na osoh. Napríklad aj v súčasnom čase. Vidím na sebe, že keď sa snažím v niečom byť dôkladný, a plniť si povinnosti na hranici mojich možností, a to vyslovene, vždy aj menší neúspech v konečnom dôsledku môže znamenať pozitívny ohlas a pocit, akési vedomie, že hoci sa mi niečo nepodarilo teraz na sto percent, dal som aspoň do toho všetko, a viem, aspoň na čom som, aké sú moje prirodzené hranice a teda čo môžem od seba očakávať, že výsledok bude nejaká všeobecná spokojnosť, aj keď som čosi nesplnil na sto percent. 

V tomto bode sa dostávam na záver môjho článku, kde ešte chcem vyjadriť a povzbudiť, že nie všetko na sto percent musí byť na sto percent, pretože človek morálne má právo v niečom sa aj pomýliť, a teda logicky,nie sme dokonalí, a môžeme čosi aj nevykonať, pokiaľ sme vyčerpali naše stanovené možnosti. Práve aj to je teda polovica úspechu, keď vieme, že niečo nevieme, a že máme možnosť dokázať čosi aj v budúcnosti, postupne a nie naraz... Nech sa vám darí.










Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Riddler

    26 ročný muž
    Turiec

    Toto je od teba najlepší blog- hlavne vdaka tomu, že je krátky (thumbs) (rofl)
  2. 2
    Vreskot000

    32 ročný muž

    Dakujem ti starky. Vies. Na tablete sa tazsie pise...