Občas mám pocit, že osoba, ktorú vidím pri pohľade do zrkadla, nie som ja. Sedím, kým mi nepovedia "vstaň" a ja stojím, kým mi nepovedia "choď". Je to jednoduché. Nemusím myslieť, nemusím dokonca ani nič cítiť. Vraví sa, že ak spravíš druhých šťastnými, aj ty budeš šťastný. Rodičia chcú mať zo mňa napudrovanú intelektuálku. To mám akože deň čo deň sedieť nad knihami, aby som im splnila ich celoživotný sen?
Vraj pri výchove môjho brata Johna "zlyhali" a tak si to kompenzujú na mne. John, ako správny rebelant , odišiel v osemnástke z domu, do Ameriky. Po dvoch rokoch sa túžobne očakávaný vrátil naspäť domou, so zaujímavým zistením. Má hudobný talent, a tak si založil kapelu. Podľa mami "stratený prípad". Ale John má úplne iný názor.
"Vyjdeš na pódium a davy fanúšikov ti skáču pod nohami. Zaspievaš zopár songov, zarobíš pekný balík a ešte sa pri tom aj zabavíš. Ideálny život!"... Asi si to predstavuje príliš jednoducho.
Pomaly otváram dvere a tíško ako myška vkĺznem do bytu. Kráčam po chodbe " au! " narazila som na Johnovu gitaru. Riadne som si treskla nohu. No ani mi nenapadne zasvietiť! Ešte by som zobudila rodičov a potom by to už bolo vážne kruté.
"Lea? To si ty?" niekto zašepkal z kuchyne.
Spočiatku som si myslela , že to bol otec, ale obrys postavy, ktorý som ako jediný videla v tej strašnej tme bol menší a chudší a hlas tenší.
"Bože John, vyľakal si ma!"
"Kde si bola doteraz?" so záujmom odo mňa ťahal informácie.
"Ty sa nespovedáš mne, ja sa nespovedám tebe!" odvrkla som a odpochodovala do izby s úsmevom na tvári.
Sadla som si na posteľ a začala som sa hrabať v taške. Zrazu si ku mne prisadol John.
"Bola si s Lukasom však?"
" Čo ťa to tak trápi?"
"Vieš, Lukasa poznám, a je to riadny kvietok, ja len aby..."
"Hráš sa na staršieho starostlivého bračeka?" poznamenala som ironicky.
"Ja som starší starostlivý braček!" zopakoval a ukazovákom sa dotkol špičky môjho nosa. Obaja sme sa rozosmiali...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár