Vzhľadom na tú iróniu, pripájam mobilný záznamy Quick Memo+, mierne upravený a pridaný o diakritiku /čiže (!!! kurva) neautentický/.

***

13.4. 2016, 02:40, Štvrtok

Vonku to voňalo ako keby pred chvíľou pršalo, ale bolo to len zdanie. Chodníky boli suché. Naozaj som cítila odniekade tú daždivosť, niečo ako mokrý asfalt. Je to jedna zo špecifických vôní, ktoré sa nedajú s ničím pomýliť. Rovnako ako vonia sneh (a vás z toho svrbí nos) alebo taživý štiplavý puch hmly, keď sa skoro ráno, ešte za tmy, poberáte na autobus. Nebolo ani zima, ani teplo, bolo príjemne a na bosých nohách ma studili kachličky, ale aj to bolo prijemné. Fajčila som svoju poslednú cigaretu, ktorú som našla a zízala na barák oproti a hypnotizovala to jediné okno, ktoré v ňom ešte svietilo (posledné poschodie, červené závesy presvetlené lampou situovanou vľavo).

Spolužiačka mi ráno kúpila celú krabičku, lebo som jej deň predtým nechala poslednú, ktorú som mala, i keď som si nemala už za čo kúpiť ďaľšie. A možno to spravila preto, lebo mi jednoducho nezožrala úsmev č.5 "som úplne v piči, ale nechcem aby to niekto videl" a chcela ma utešiť. Možno jednoducho preto, lebo som jej pomohla s bibliografiou.

Bála som sa piť viacej, pretože som vedela, že alkohol iba znásobí moje aktuálne rozľútostené pocity. A želaný pocit otupenej a želanej opitosti neprichádzal, stratil sa niekde v ničotnom prázdne, v hluku z vedľajšej izby a v zhluku neusporiadaných myšlienok.

A v tej chvíli som si uvedomila, že som medzičasom... Dospela? Stratila sa niekde na polceste? Kým inokedy by som cítila detské urazené pocity z vylúčenia, teraz som necítila nič. Iba to, že tam akosi momentálne nezapadám. Že už nikde nezapadnem. Nie tak skoro aspoň.

Možno to bolo tým poobedňajším výplachom duše, možno únavou, ktorá však nebola mentálna. Niekde v kúte mozgu mi stále znelo vystresované "bakalárka, bakalárka, bakalárka" ale znelo to ako z veľmi veľkej diaľky. Ako keď na niekoho kričíte na stanici a snažíte sa prekričať vlak, ktorý práve prechádza okolo vás.

Želala som si rozplakať sa. Lebo po plači sa vždy uľaví. Ale nešlo to. Preventívne zložený vlastný uterák na cudzích vankúšoch, aby som ich nezašpinila od riasenky, bol úplne na nič.

Sú veci, ktoré sa asi nedajú poriadne vysvetliť. Pocity sa ťažko vysvetľujú. Hlavne tie, ktoré vznikajú a končia v prázdnote a nie sú tak celkom ohraničené.

Cítim sa inakšie ako predtým.

Tak nejak... zmierene. Nie v pozitívnom zmysle slova.

***

Nakoniec ráno, keď som odchádzala, zistila som, že prší. Čo ma usmialo.

 Blog
Komentuj
 fotka
mielikki  14. 4. 2017 18:22
Bude dobre. Vymyslíme niečo, aby bolo dobre a prišla na iné myšlienky

Ako sa organizuje babská jazda? Nechceme?
 fotka
skvrnka  14. 4. 2017 18:38
@mielikki Alkohol mi nepomáha, chcem si pozrieť disneyovky, to by mi zlepšilo náladu (alebo seriály, ktoré už zanedbávam tri týždne).

Kedy sa vraciaš? A neviem ako sa organizuje babská jazda, diva.sk možno poradí
 fotka
mielikki  14. 4. 2017 18:43
V pondelok večer.

A možno by chcelo vymyslieť niečo odveci, vraj cez budúci víkend je zoo zadarmo som včera zachytila, ak je to pravda, môžeme sa pozrieť na lenochoda a surikaty a dinosaurov
Alebo hocičo iné, pri čom budeš myslieť na niečo úplne iné
 fotka
antifunebracka  21. 4. 2017 15:46
Podľa mňa si len vyhorená
Napíš svoj komentár