Tí štyria chlapci tam iba stáli, ruky vo vreckách, z niečoho sa nenormálne rehotali a vyzerali veľmi bezstarostne. Jeden z nich, ten blonďák, čo bol celkom vľavo, zakrýval si ústa dlaňou, ako keby sa za svoj smiech hanbil. Pred nimi sa na tráve rozvaľoval akýsi pes, možno blonďákov, a možno len odnekadiaľ z ulice. Stáli na dvore, za nimi zaparkované auto, a ešte za nimi, tam vzadu, stál starý domček. Pravdepodobne dedov. Tráva, čo im akurát vyrastala pod nohami bola svieža, plná letného slnka. Na oblohe sa nejasne črtalo pár malých obláčikov.
Okolo kráčala suseda s malým deiťaťom. Kývala niekomu, kto stál mimo môjho zorného uhla a usmievala sa. Dieťa sa tiež usmievalo a prstami sa pri chôdzi dotýkalo plota. A za plotom, na druhej strane ulice sa v čejsi záhrade do vysoka vynímali slnečnice. Boli plné zrejúcich semien.
Ešte raz som sa pozrela na chlacov, tých, čo sa tak smiali, naklonila som sa k nim a keď som sa ich išla opýtať, na čom sa to vlastne smejú, ich tváre začali blednúť, farby sa strácali, až sa nakoniec obliekli do odtieňov sivej a ich smiech zostal večný, hravý, taký nepochopiteľný...
Zostal navždy ich.








 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár