Moje blogy

  • Tí Oproti.
    Blázni. Na balkóne zavesení ľudia šnúry podliehajúce ťažobe ohnuté, previsnuté zo špičiek nôh kvapkajúca voda z tretieho až pred vchod. Pomätenci. V kvetináčoch hnedé paradajky muchy sadajúce na zhnité časti a šťava prekvaseného vnútra opäť len kvapká...
  • Vysnívané.
    Slnko vyšlo a ja s ním. A mali sme spolu naozaj dobrý deň. Keď sa vyzlieklo, jeho nahá koža, ropálená, oprela sa o mňa a ja som sa roztopila do nového dňa, celý som ho objala. A smiali sme sa, celý ten deň sme sa smiali, až sme unavení, obaja nahí, ...
  • Z denníka
    V diaľke bolo počuť vlak. Z nového bytu som pozerala na staré bytovky. Odkedy žijem v meste, minimálne raz za polrok sa sťahujem. Niekde vo mne drieme chuť po zmenách a občas sa prejaví tak silno, že odídem. Zatiaľ len v rámci mesta, dúfam, že sa pohne...
  • (Ne)Pokoj.
    Vtedy ráno, keď si sa pri mne naťahoval ako kocúr a kosti ti praskali, plní napätia, keď sme ležali, a zároveň tak uvoľnení boli ... Vtedy, áno, keď sme vedeli, že nič viac sa už nestne a ja som bola sklamaná a ty rád, ... Vtedy ráno sme to pokašľali...
  • Balkónová.
    Sme štyria. Po prehýrenej noci nám z balkóna na piatom poschodí do horúceho vzduchu trčia nohy a ruky s cigaretami. Vzduch sa nehýbe, dym z úst sa tiež len veľmi lenivo derie von. Teplo nás unavuje. Nehľadiac na to, že mi v hlave búši a telo si pýta od...
  • Jeleň.
    Z dvanástich jazier si Matilda vybrala na kúpanie to najmenšie, aby sa nestratila. Už niekoľkokrát sa jej stalo, že v plaveckom zápale zašla do zátok, o ktorých nikdy nepočula a potom sa odtiaľ len ťažko dostávala cez húštiny jazernej buriny. Zobliekla...
  • Streda.
    Únava je nevládnosť, neschopnosť pohnúť akýmkoľvek svalom v tele okrem očných viečok, ktoré sa mi samé zatvárajú, klesajú a ponoria ma do tmy. A keď zacítim pálenie medzi prstami, preberiem sa z driemot, dohorená cigareta spadne na zem. Ešte stále sedí...
  • O obetovaní.
    Že mávam rukami, akoby som popri chôdzi prášila koberce? Alebo moje nohy? Tou kratšou poriadne nedošľapujem. Možno sa hrbím a v tom je ten problém. Vlasy pririedke a prikrátke, prsia primalé. Zlý dojem a nevyberané správanie. Som plná protikladov, men...
  • Dievčatko.
    Troleje, tenučké čiarky putovania, visiace v koridore lámp a stĺpov mestského života. Cesty vedúce až po obzor ľudského zraku. Z prázdnych večerných liniek sa valí znepokojujúca denná horúčava a zmáča chodníky rosou. Pomedzi dojmy z blížiaceho sa leta...
  • Lavička.
    Keď vonku pršalo, stále sme len dve sedeli v daždi. Ja. A potom niekde na druhej strane tej nekonečnej lavičky moja myseľ a bola tak vzdialená odomňa. Poobliekaná v troch svetroch, lebo ešte stále je príliš zima na krátky rukáv. Ja. A moja myseľ. Zak...
  • Príliš ...
    ... neskoro. Zobúdzam sa, až keď všetko mizne, až keď sa strácajú sny. Vstávam, keď sa pominie čaro noci a prichádzam o všetko. O splnené sny. Mám len oči. Oči pre plač. A strach z toho, že som to posrala, je taký veľký... Nestráviteľný... Ťažk...
  • Natesno
    Zahladil stopy a s prvými rannými lúčami sa pobral kade ľahšie. Ten tesný vzduch medzi čelami a rukami a nami odišiel, oddal sa sladkému odpočinku a teraz kdesi pri strope s vyloženými nohami čaká zase iba na večer. Ja čakám s ním, srdce mi bije, napr...
  • Ku dnu.
    Kým sa dostaneme na spoločné dno našich nádob obetujem pľúca a zrak, prídem o chuť. Budem sa plaviť sama úžinou až k tebe, na dno svojich síl, na dno vody, čo nás oberá o všetko. Ako závoj za mnou plávajú všetky povyzliekané spomienky, trblietajú sa v...
  • Moje leto.
    Už neverím ľuďom, čo sa narodili v lete, akoby jeseň môjho narodenia a celého života bola smerodajná, niečím určená za silu a cieľ. Len o smrti uvažujem inak, prirodzene sa spolieham na to, že skonám v mrazivej zime plnej vetra, nehanebne sa plniacej s...
  • Z fotoalbumu.
    Tí štyria chlapci tam iba stáli, ruky vo vreckách, z niečoho sa nenormálne rehotali a vyzerali veľmi bezstarostne. Jeden z nich, ten blonďák, čo bol celkom vľavo, zakrýval si ústa dlaňou, ako keby sa za svoj smiech hanbil. Pred nimi sa na tráve rozvaľo...
  • Odvaha.
    “Rada by som vedela, odkadiaľ sa to v tebe berie, toľká odvaha, že sem prídeš, narobíš rozruch a neporiadok, uvedieš do zmätku toľkých ľudí a potom si len tak pokojne odídeš.” “To nie je ODvaha. To je POvaha.” “Ako keby to v tovojom prípade nebolo jedn...
  • Neschopná.
    zošité ústa potreté hrdzou para a smog železné okovy stojím v tom prekliatom suchom daždi káble a drôty iskrivej elektriny nad mojou hlavou a dychtivé cudzie pery šepkajúce nemohúcnosť do mojich uší a ja len stojím v tom prekliatom suchom daždi cítim...
  • Neskoro.
    Ruky, dlane plné triesok. Popraskaná a zimou sužovaná koža ledabolo visí. Na tebe. Vrásky, čo pripomínajú električkové trate, spomienky ti cestovali po tvári, myšlienky ti rýpali v koži. Zovrieš ruky v päsť a zastonáš od bolesti, z puklín v koži sa v...
  • Deň.
    Pršalo. A my sme sa pohádali kvôli skrini. Od rána bol ten deň akýsi čudný. Smutný a ťahavý, taký ojedinelý v letných horúčavách, ktoré tento rok navštívili našu krajinu. Dlho sme sa nemohli dostať von z postele. Sivá obloha vonku pôsobila chladne a č...
  • Zablysnutia
    Kratučko, tak krátko. Jedného dňa sme zmizli. Celý týždeň sme tu boli a v nedeľu... Puf... Samota osirela. Odišli sme naľahko, akoby sme už nemali síl ďalej všekto vláčiť. Krátko sme tu boli a ešte kratšie sa nám to zdá, keď trielime ulicami, ako vá...