A bolo to, ako keby som Ťa poznala stáročia. Takáta blízkosť, keď nemôžeš odísť a vlastne kam by si chodila, keď si konečne po rokoch Doma...
A neverím, že niekedy zabudnem ako si mi potom povedal, "bože, konečne si došla".
Pamätám si ako si mi prvýkrát varil, a ako si sa zjavil u mňa v robote s chlebíkmi, aby som jedla. Ako som večer prišla domov a našla to sivé pyžamo so srdiečkami,aby mi už nebola zima. A ako si chodil po mňa a ja som prvýkrát v živote cítila, že sa niekto stará. A po prvýkrát odo dňa, keď mi zomrel Otec..som mala pocit Bezpečia.
................................................................................................................................
Búrka.Malá, veľká, najväčšia.
Jedna izba, ktorá nám miesto šťastných chvíľ prinášala skaliská, o ktoré sme sa /roz/trieštili ako najkrehkejšia vlna.
Lebo je ťažké, skĺbiť človeka,ktorý má za sebou samé zlé vzťahy a toho, kto ešte nemal vzťah.
Lebo je ťažké skĺbiť rozdielnosť pováh.
Lebo môj strach a úteky a Tvoja túžba mať všetko.Vždy, všade a zaraz.
Búrka.Malá, veľká, najväčšia.
A ťažké rany v ťažkých slovách.Znejú mi v hlave vieš..aj to, že si sa nevrátil domov,keď som Ťa o to prosila .
A potom TMA.
a ticho.a za tým nočnoranný telefonát. Keď mi vravíš, že chceš pri mne každý večer zaspať a zobúdzať sa. A že som milovaná.
A potom návrat. Sedím vo vlaku a teším sa .A potom ťa mám zrazu vidieť skôr a ako..ako keby som ešte nebola pripravená.Alebo neviem..alebo viem...
a objímaš ma.a potom v noci zas.A ja sa na Teba dívam, a neskôr sledujem ako spíš a asi nikdy neporozumiem, ako ma dokáže upokojiť Tvoja spiaca hlava.
A niekde, niekde hlboko v sebe pod bolesťou, ktorú sme si spôsobili, viem, že Ťa milujem a nechcem byť bez Teba./áno, určite by som mohla,/
A niekde, niekde hlboko v sebe ..pod tým nemým výkrikom, že si mi tými vetami zlomil srdce ..
A potom ráno.. keď čakám podporu a Ty len skonštatuješ, že nevieš čo mi máš povedať. A mne v hlave znovu hrajú Riša Mullera...
Chcela by som Ti povedať...
rozbehnúť sa za Tebou a znovu sa s Tebou smiať, tak ako to vieme len my dvaja ,a byť znovu v tom svete,v ktorom nás nemôže dostihnúť nik a nič z tohto sveta a len byť...
no moje nohy sa nehýbu a moje zlomené srdce prestáva dýchať.
A bojím sa V, že sme to obaja zničili už natoľko, že sa to už neopraví.
že zlomené srdce nie je obviazaná ruka, ani boľavý zub, vytrhneš, odíde, vyliečiš, necháš.
a niekde vo všetkom tom chaose , keď vedľa mňa spíš a držíš ma za ruku, keď nik s nikým nebojuje , keď Ti svetlo prenikajúce z rolety osvetľuje tvár a počujem, počujem Ťa dýchať...znovu sa vracia ten pocit bezpečia a ja som na malé okamihy Doma.
a v skutočnosti všetko vo mne zostalo také isté, viem to..viem,viem to, lebo inak by som sa nevrátila..len ...
zo srdca na srdci v srdci otvorená zlomenina
a ja neviem V.
ak odídem tak si tú zlomeninu ponesiem už navždy....viem..lenže stratila som sa a neviem ani ako s ňou zostať.
vzala som si do ruky mobil a vyťukala "milujem Ťa" .potom to vo vnútri opäť zabolelo..všetky tie slová... a činy.. zapínam Birdz , vymazávam správu a ......
Niekedy sa to stáva.
určite by som sa naučila bez Teba žiť, no nechcem. a nechcem už nikam utekať.ani žiť v minulosti.ani sa báť.
a potom..veď vieš..palcová dvojička.... tak ma objím.. a zasmej sa, lebo to je presne ten zvuk tisícky hviezd so zvončekmi....pre mňa...
tak ma objím, povedz mi, že som "hrošátko" a že sme to síce obidvaja hrozne moc pokašľali, že nejestvuje dôvod , pre ktorí by ľudia , ktorí sa milujú nemali spolu zostať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nevana
7. 4.apríla 2016 22:09
Napíš svoj komentár