IV. časť
Deň „D“



Netrpezlivo som čakala pred dverami riaditeľne. Bola streda, deň pred konkurzom, a potrebovala som si vybaviť priepustku na súťaž. Po chvíli sa kľučka pomaly pohla a z dverí vyšlo dievča z vedľajšej triedy. V ruke držala papier. Stihla som si z neho prečítať Priepustka.
Keď sa zavreli dvere, dievča sa ozvalo : „Asi sa dnes zle vyspala, nemá veľmi priateľskú náladu. Môžem sa ťa opýtať čo si si prišla vybaviť?“

„Priepustku na zajtrajší konkurz. Ideš tam tiež? Všimla som si totiž, že máš tiež priepustku.“

„Áno, už sa neviem dočkať kedy to budem mať za sebou a stresy opadnú.“

„Tiež už nevie čo so sebou.“, dodala som s humorom.

„Prepáč, už musím ísť. Vonku ma čaká otec. Zajtra sa tam snáď stretneme.“
„Jasné. Tak ahoj.“

Zaklopala som a vošla som do riaditeľne.

Cestou zo školy som si neustále premietala, čo poviem zajtra a opakovala text piesne. Vždy, keď som si spomenula na slová, pripomenulo mi to Olivera. Od firemného večera prešiel takmer týždeň,avšak obraz Olivera som mala jasný a pamätala som si každý detail. S jeho tmavými hnedými vlasmi mi pripomínal herca Chrisa Pina. Stále som vedela aký to bol pocit, keď sa mi pozrel do očí. Akoby sa mi na chvíľku zastavil svet. Mierne šibalský pohľad a dokonalý úsmev vytvárali skvelý súlad. Takto zasnená som ani neviem ako prišla domov. Keď som sa takmer potkla na schodoch, povedala som si, že radšej sa budem sústrediť na zajtrajší deň „D“ ako na Olivera. Veď predsa som nemohla vedieť, či ho ešte niekedy v živote stretnem. Mala by som sa sústrediť na reálnejšie veci.

Unavená zo školy som si na chvíľku ľahla do postele. Zaspala som a zobudila som sa, keď prišli rodičia podvečer domov.
Len čo mama začula, že som už hore, prišla do izby a spustila : „ Želmírka, kým si spala volala krstná s krstným a na zajtra ti prajú veľa šťastia.“

„Ďakujem, budem ho naozaj potrebovať.“

Potom som sa šla umyť a ešte raz som si prečítala, čo poviem zajtra na konkurze. Skončila som okolo polnoci, a tak som šla hneď spať, aby som nabrala energiu na zajtra.


Nemohla som chytiť rytmus. Z pohľadu porotcov som videla, že už sú mierne znudení a pomaly mi už ani nedávali šancu. Na piaty pokus som konečne chytila rytmus a začala spievať. Po mojom výkone som si vypočula viac kritiky ako chvály. So sklonenou hlavou som sa pobrala teda uličkou. Slzy sa mi tlačili do očí, a tak som radšej sklonila hlavu a nepozerala som sa kde idem. Len čo som vkročila do vestibulu, všetci začali po mne kričať, že som lúzer. Chcela som pred nimi újsť. Ponáhľala som sa do tmavej chodby. Tam som si sadla a zem a ďalej neviem...



Prebudila som sa. Pozrela som sa na mobil, aby som zistila dátum a čas, pretože to bol taký živý sen, že v tom momente som si nebola istá, či sa to stalo, alebo to bol len ďalší zlý sen. Bolo 9 hodín ráno 30. Apríla. Konkurz ma ešte len čakal a ja som dúfala, že nedopadne ako vo sne.


Po raňajkách sme sa s mamou pomaly začali pripravovať. O jedenástej sme sa už viezli autom do Prešova. Všade na parkovisku pred hotelom boli autá, a tak sme museli zaparkovať ďalej. Ako som mohla vidieť podľa počtu áut, konkurencie bolo dosť. Konečne sa nám podarilo zaparkovať a vošli sme do hotela. Len čo sme otvorili dvere do spoločnej haly, doľahla k nám vlna hluku. Mohlo tam byť asi 300 ľudí, možno aj viac. Na recepcii som dostala poradové číslo. Pozrela som sa na lístok. Stálo tam : súťažiaci číslo 238. Povzdychla som si, pretože mi bolo jasné, že budem musieť čakať ešte dlho. Po chvíli mi mama oznámila, že ma teraz nechá samu, lebo si chce vybaviť ešte nejaké veci v Prešove. Rozlúčila som sa s ňou a začala som si prezerať halu. Chcela som si nájsť nejaké miesto, kam si zložím veci a sadnem. Všade už bolo obsadené.

„Ak chceš, tak si môžeš sadnúť ku mne. Mám tu ešte voľné miesto.“, ozvalo sa za mnou.

Otočila som sa a videla som blonďavé dievča, nie veľmi vysokého zrastu.

„Ďakujem. Nikde už nemôžem nájsť miesto.“

„Noo, vyzerala si zmätene. Povedala som si, že nezaškodí ti pomôcť a hodiť reč, aby som sa trošku prestala stresovať. Som Dana ináč.“

„Eli, teší ma. Si tu sama?“

„Áno, rodičia sú v práci. Som priamo z Prešova, tak mi nerobilo problém sem prísť. A čo ty?“

„S mamou, no šla si vybaviť nejaké veci.“

„Aha...“

Sadla som si k Dane a vybrala som gitaru z puzdra. O chvíľu som ju naladila a začala som potichu hrať. Snažila som sa zbaviť trémy. Celkom sa mi to podarilo. Nechala som doznieť struny a pozrela som sa na Danu.

„Wau, to bolo super. Obdivujem ľudí, čo vedia hrať na gitare. Ja nemám vôbec sluch a ani talent. Ale ty, fúúú. Keď dnes nepostúpiš, tak porotcovia nevedia oceniť talent.“

„Vďaka, no dúfam, že to nepokazím.“, zasmiala som sa.

Znova so začala hrať, keď vyšiel pán, ktorý zakričal ďalšie číslo.

„Devätdesiattri!“

Blízko nás sa postavil chalan asi v mojom veku. Rozklepane sa blížil k dverám. Dana sa nepokojne pomrvila.

„Čo sa deje?“

„Mám číslo 101, o chvíľu budem na rade aj ja.“

Chcela som ju nejak rozptýliť, aby som ju upokojila, a tak som sa s ňou začala rozprávať. Zistili sme, že máme veľa spoločných záujmov. Takto sme si vymieňali novinky, kým neprišla na rad Dana. Zdalo sa mi, že prešlo veľa času, kým sa vrátila. Mala opuchnuté sčervenené oči. Nevedela som na isto, či plakala od šťastia, alebo nepostúpila.

„Elí.. nezvládla som to. Povedali, že nepatrím do top 50-tky, ale že mám spievať ďalej, keď ma to baví.“

„To mi je ľúto.“

Pri pohľade na ňu som zneistela. Čo ak neuspejem ani ja?

„Čo už teraz, aspoň som to skúsila.“

Dana ostala ešte chvíľu, a potom išla domov.
To čakania bolo nekonečné. Mala som pocit, že to zastalo na jednom mieste a moje vysoké číslo na rad ani nepríde.

„Dvesto tridsaťsedem!“, začula som od toho pána pri dverách.

Už sa to blíži. Moja možnosť, aby som ukázala porote, či patrím do top 50 ľudí, alebo či pôjdem domov, ako veľa ľudí predo mnou.

„Dvesto tridsať osem!“

Je to tu. Vchádzam cez veľké dvere do chodby. Prechádzam širokou chodbou. V ďalšej miestnosti som zazrela troch ľudí. Bola to vlastne taká mini sála. Porota sa skladala z dvoch chlapov a jeden ženy. Tá žena vyzerala veľmi priateľsky, no chlap napravo vyzeral prísne a mal mierne už znudený pohľad. Porotca naľavo vyzeral neutrálne. Nevedela som presne určiť jeho náladu.

„Dobrý deň, moje číslo je 238 a volám sa Želmíra Jurkovská. Zahrám a zaspievam Vám pesničku od Hilany Duff.“

„Tak ukážte čo je vo vás.“, povedala priateľským tónom porotkyňa.

Sadla som si na stoličku, zhlboka som sa nadýchla a začala som. Pri prekladaní na druhý akord sa mi poplietli prsty. Obliala ma horúčava. Môj sen sa snáď splní?

„To nič, začnite ešte raz.“, porotkyňa sa znova ozvala.

Druhá šanca. Snažila som sa, aby som aj ju nepremrhala. Keď som začala spievať, zabudla som na porotu, trému a okolí svet. Ako vždy pri spievaní som si spomenula na Olivera. Pri tejto spomienke som sa usmiala. Záverečné slová som takmer zašepkala. Zdvihla som zrak k porote. Boli ticho a pozerali sa na mňa. Netušila som, či je to dobrý znak a či nie. Prvý sa ozval prísny porotca napravo.

„Popravde po vašom nevydarenom začiatku som si už ani nemyslel, že to takto rozbehnete. Boli tam mierne chyby, no máte naozaj zaujímavú farbu hlasu. Pre mňa postupujete.“

Toto vyjadrenie mi dalo nádej na postúpenie. Ale snažila som sa príliš nerozčarovať, lebo ostávali ešte dvaja porotcovia.

Porotkyňa sa potom ujala slova: „Som rada, že ste sa nenechali rozptýliť po prvom nevydarenom pokuse. Bolo by Vás vážne škoda, keby ste to pokazili. Ja hovorím áno.“

„Keďže moji kolegovia povedia všetko, tak na záver by som Vám chcel pogratulovať. Vitajte v Top 50 ľudí. Semifinále sa bude konať 8.- 9.mája.“

„Ďakujem.“, ozvala som sa s radosťou v hlase.

Potom som si od nich zobrala potvrdzujúci papier na semifinále a vyšla som na chodbu. Na stene bolo veľké starodávne zrkadlo. Pozerala som na svoj odraz a chcela som si túto chvíľu zapamätať čo najdlhšie. Vrátila som sa do spoločnej haly. Bolo už po piatej hodine. Ani ľudí tam už nebolo veľa. Niektorí sa na mňa pozerali so závisťou v očiach, keď som prechádzala cez uličku. Potvrdzujúci papier som hrdo nieslo v ruke. Sadla som si na moje miesto. Kým som si balila gitaru do puzdra, prišiel ku mne chalan.

„Ahoj, tak ti teda gratulujem k postupu. Som Milan. Tiež sa mi podarilo dostať sa do Top 50.“

„Čauko, ďakujem, som Eli.“

„Si tu sama?“

„Nie, s mamou, ale išla do mesta.“

„Aha. Si zadaná?“

Táto otázka ma mierne zaskočila. Nemám rada, keď sa ma na také veci ľudia pýtajú hneď, keď sa s nimi zoznámim.

„Nie, nie som.“

„Ako to? Taká baba ako ty a sama je? Zaujímavé.“

V očiach mal zvláštny výraz. Mierne som sa ho desila, neviem prečo. Nemala som už ani chuť ďalej s ním konverzovať. Po mysli mi chodili nápady, ako čo najslušnejšie sa na niečo vyhovorím.

„Ahoooj, neruším Vás?“, pozdravilo sa mi dievča zo školy, ktoré som stretla pri riaditeľni.

Môj záchranca. Bola som nesmierne rada, že nás prerušila. Takto som sa mohla vyhnúť ďalším otázkam od Milana.

„Prepáč, ale vadilo by ti, keby nás necháš osamote? Chceme sa porozprávať.“, opýtala som sa Milana.

„Nie, pôjdem už aj tak preč. Majte sa.“

„Som taká rada, že som ťa tu stretla. Ešte som nebola na rade, mám až číslo 259. Na recepcii mi povedali, že som posledná.“

„Ja to už mám za sebou. Úspešne.“, pochválila som sa jej . „Ako sa vlastne voláš? Pri riaditeľni sme nemali čas sa predstaviť.“

„Petronela, ale pre priateľov len Peťa.“

„Eli. Teší ma. Ináč som rada, že si prišla ku mne. Ten chlapec Milan mi začal byť dosť nesympatický a mal zvláštny pohľad. Bohužiaľ ho pravdepodobne stretnem na semifinále.“

„Uf, no ktovie, možno si mala iba zlý prvý dojem.“

„Ktovie...budem ťa musieť nechať samu. S mamou už pôjdeme domov. Tak ahoj v škole alebo snáď aj v semifinále. Prajem Ti veľa šťastia.“

„Vďaka.“, zakričala ešte za mnou.

Na parkovisku pri aute už stála mama. Snažila som nahodiť neutálnu tvár, aby som jej tú skvelú správu mohla oznámiť sama.

„Mamííí...hádaj čo, postúpila som a budem v semifinále.“, hodila som sa jej šťastne okolo krku.

„To je super Želmírka. Doma to nejak oslávime, ale teraz už poďme. Máme za sebou náročný deň.“


Cesta domov prešla v eufórii. Spievali sme s mamou pesničky z rádia. Doma ma všetci privítali a blahoželali mi k postupu. Teraz ležím konečne v posteli, a ešte stále nemôžem uveriť, že som postúpila. Oči sa mi pomaly zatvárali a ponárala som sa do ríše snov...



...pokračovanie čoskoro




 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
fartgas  13. 9. 2013 15:35
parádna kapitolka som zvedavá čo je ten Milan zač
 fotka
mata399  13. 9. 2013 15:50
Ďakujem noo to časom sa dozvieš
 fotka
bellanutella  13. 9. 2013 16:20
supeer
 fotka
1dada5  13. 9. 2013 17:48
Och, milujem takéoto dlhé časti Len pokračuj Páčila sa mi
 fotka
mata399  13. 9. 2013 19:13
táto je zatiaľ najdlhšia dakujem
Napíš svoj komentár