Učím sa žiť bez teba.
To , čo sme štyri roky robili spolu.
Teraz musím zvládať sama.
A vieš čo?
Vôbec to nie je také strašné.
Človek si potom aspoň môže povedať, že niečo zvládol sám, bez pomoci.
Tak veľmi som sa bála týchto príchodov po víkende do Bratislavy.
Keď ma nikto nebude čakať na stanici.
Keď to budem musieť zvládnuť sama.
Človek si časom zvykne na všetko.
Aj ja si už pomaly začínam zvykať na život bez teba.
Už som si zvykla, že ten telefón už nezvoni tak ako kedysi.
Zvykla som si ,že už mi nenapíšeš a ani sa neozveš tak ako kedysi.
Aj keď by som chcela.
Ale doprosovat sa ti nebudem.
Už nie.
Už stačilo.
Už si sa rozhodol.
Zvykám si na samotu.
Pomaly som sa postavila na nohy.
Spravila prvé krôčiky, opatrné.
Naučila som sa slobodne dýchať.
Občas ma ešte prepadne ten pocit , tá úzkosť , ten smútok , keď mi tak nesmierne chýbaš.
Kedy by som sa najradšej za tebou rozbehla.
Ale nepoddam sa tomu.
Už ma viac nezlomí.
Odišiel a s ním odišla aj časť zo mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
paria333
20. 3.marca 2018 08:17
A teraz si predstav aký tažký život museli mať ludia v koncetráku a zistíš že plačeš nad hlúpostami.
Napíš svoj komentár