Štyri roky som mala pri sebe človeka, ktorý by pre mňa spravil prvé a aj posledné a zniesol by mi modré z neba.
A pre mňa to nič neznamenalo.
A ako to už býva , uvedomila som si to až vtedy , keď som oňho prišla.
Odišiel.
Možno už navždy.
Odohnala som ho od seba.
A zatiaľ , čo on sa topil v slzách ja som sa snažila presvedčiť samú seba ,že som šťastná, že mám všetko a nič mi nechýba.
Ale ono to vždy človeka akosi dobehne.
A teraz som ja tá, ktorá sa topí v slzách , zatiaľ , čo on je šťastný s inou.
Teraz som tá, ktorú odpísal on.
Asi som to potrebovala dohnať až sem , dostať lekciu od života.
Aby som si začala vážiť veci , skutky.
Keby som mohla , chcela by som preňho spraviť aspoň toľko , koľko on spravil pre mňa za ten čas.
Ale môžem mu to vrátiť len tak ,že mu budem želať len to najlepšie .
Aby bol šťastný aj keď nie somnou , ale s inou.
Asi som potrebovala, aby sa karty obrátili.
Teraz sa cítim tak, ako sa cítil on keď som ho opustila.
Cítim sa úplne na dne.
A teraz sa budem snažiť postaviť .
Začať žiť odznova a lepšie .
Žiť v prítomnosti , poučiť sa z chýb minulosti.
A možno raz sa naše cesty opäť spoja a ja už nebudem tá, ktorá som bola.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
padlyanjel
5. 3.marca 2018 22:29
Naučiť sa žiť v prítomnosti je super vec, potom ťa takéto veci vôbec nebudú trápiť
3
Na to čo si napísala v v poslednej vete sa moc neupínaj... žije sa s tým ťažko a nakoniec to aj tak k ničomu nevedie...
Napíš svoj komentár