Ôsmeho februára 2010 vychádza album, ktorý britský denník The Guardian označil za najlepší album budúcej dekády. Isto si myslíte že je to buď trúfalosť, alebo ide o ozaj nezvyčajný album. Je to kombinácia oboch, ale bez prikrášlenia môžem povedať aj ja (áno – už sa dá nelegálne stiahnuť a počul som ho), že ide o obzvlášť nezvyčajný album, no najmä jeho interpret je obrovská hudobná osobnosť, ktorá je však akoby nedocenená a neznáma vzhľadom k tomu, čo dokázal a aký je dôležitý. Aby som nechodil dlho okolo horúcej kaše, ide o chlapíka menom Gil Scott-Heron a spomínaný album sa volá I’m New Here.

Najprv vám prezradím niečo o albume, potom vám už predstavím Gila. Názov albumu je vybratý celkom ironicky, pretože Gil je starý 60-ročný harcovník, jeho prvý album vyšiel už v roku 1970. Jeho nový počin obsahuje 15 stôp plných spevu, poézie a hudby. Prvým singlom je pesnička s názvom Me And The Devil, ktorá už má aj vizuálne spracovanie (sleduj nižšie), ktoré vyzerá veľmi dobre, dokresľuje atmosféru piesne a je nutné pripomenúť, že sa jedná o cover verziu songu pôvodne spievaného bluesovou legendou Robertom Johnsonom. V druhej polovici klipu Gil recituje Where Did The Night Go.

Album vyjde pod XL Recordings, ktorého majiteľ Richard Rusell sa osobne podieľal na jeho kompletnej produkcii. Práce na comebacku odštartovali pred troma rokmi, no skladby nahrávali v priebehu posledného roka v New Yorku.



Teraz vám už predstavím samotného pána Gil Scott-Herona. Narodil sa na Deň bláznov, 1. Apríla 1949, do rodiny futbalistu a zborovej speváčky. Jeho otec bol prvým černochom, ktorý hral futbal za Celtic Glasgow. Gil vyrastal v Bronxe, navštevoval rôzne školy, počas toho si však stihol zobrať aj rok voľna, aby mohol napísať svoje prvé dve knihy, The Vulture a The Nigger Factory. Nakoniec sa usídlil v New Yorku.

Svoj prvý hudobný album, ako som už spomínal, nahral v roku 1970 a nazval ho Small Talk at 125th and Lennox. Takisto obsahoval pätnásť skladieb, ktoré sa točia okolo tém ako povrchnosť a plytkosť televízie, masový konzum, pokrytectvo, homofóbia a takisto o stále pokračujúcom rasizme páchanom na černochov v Amerike.

A práve tento album ho vystrelil a zapísal sa ním veľkými písmenami do dejín hudby. Jedna z piesní z tohto albumu sa s ním ťahala počas celej jeho kariéry a bola to The Revolution WIll Not Be Televised. Táto veta sa stala legendárnou a v Amerike doslova zľudovela a dostala sa do bežného jazyka. Skladba je reprezentantom posolstva celého albumu. Album sa však stal aj iným medzníkom. Gil v skladbách nespieva klasicky. Štýl, akým prednáša Gil skladby, je tzv. scatovanie, dokonca u neho počuť náznaky rapu. A práve preto je Gil nazývaný krstným otcom hip-hopu. Tento chlapík ovplyvnil jeden celý hudobný štýl aj bez toho, aby patril k nemu. Takisto sa uvádza aj ako začiatočník ne-soulu.



Po tomto úspechu vydal ďalšie albumy, avšak po tom sa niečo stalo. Nikto nevie prečo, ale Gil upadal, jeho tvorba nebola taká úderná, prestal koncertovať. Neskôr sa pridali aj problémy s drogami, skončil kvôli ním dokonca aj vo väzení. Keď ho pustili po 18 mesačnom pobyte, kde bol kvôli prechovávaniu kokaínu, vyhlásil: „Nie som Pablo Escobar. To, čo som spravil, bola chyba, idem ale ďalej.“

Ďalej na otázku, či je šťastný, povedal: „Som šťastnejší ako vo väzení, jasné! Bol som tam nešťastný, robil som veci, ktoré som nechcel. Ale je to ako keď si zlomíte nohu. Rana sa zahojí a tam to končí, nebudete o tom hovoriť do konca života...“

Jednoducho, tento chlapík ma nespochybniteľnú úlohu v hudobnej histórii a po svojich starších legendárnych nahrávkach prináša nový album, ktorý má nábeh na to, aby sa stal ďalšou legendou. Nepremeškajte jeho vydanie, zaobstarajte si ho a užite si všetko, čo v ňom Gil Scott-Heron ponúka.

A na záver už len jedna zaujímavosť. Na otázku, či už s kokaínom skoncoval, so šibalským úsmevom odpovedal: To som nepovedal...

Martin Kukoľ, 25. januára 2010 o 14:00