17.11. Koncert Pre Všímavých - hudobný report

Asi každý obyvateľ územia bývalého Československa sa zhodne na tom, že 17. november bol jedným z najdôležitejších dátumov v našej modernej histórii. Pád komunizmu vníma väčšina ľudí ako významný krok ku slobode. No veľká časť mladých ľudí, ktorí si tento prevrat nezažili, vnímajú 17.11. len ako deň voľna zo školy, tí svetaznalejší vám povedia, že sa vtedy išlo na námestie štrngať kľúčami.

Organizátori festivalu Pohoda na čele s Michalom Kaščákom sa opäť rozhodli priblížiť mladým, o čom revolúcia vlastne bola a už po druhý krát zrealizovali Koncert pre všímavých; „Chceme, aby to bola oslava radosti a umeleckej slobody a veríme, že každý návštevník si nájde to svoje." vyjadrila sa Katarína Kintlerová, produkčná Agentúry Pohoda.

„Žijeme v zlom období, kedy je veľmi dôležité pripomínať si hodnoty, na ktorých stojí demokratická spoločnosť, pretože sú krehké a zraniteľné. Jazyk hudby, divadla a umenia je na to ako stvorený," dodáva Zuzana Wienk z Aliancie Fair Play, ktorá sa spolupodieľala na organizácii.

Matematicky zdatnejší si isto vypočítali, že na rok 2009 pripadá okrúhle 20. výročie slobody, preto sa v programe vyskytlo nejedno zaujímavé meno: kapely, ktoré si pamätajú predrevolučnú scénu, ako kultoví Česi The Plastic People Of The Universe, domáci Bez Ladu a Skladu (mimochodom s Michalom Kaščákom na čele, ak by to niekto nevedel), rovnako ako súčasné kapely a interpreti - Para, alebo český hip-folker Xindl X.

Už od otvorenia dverí PKO o štvrtej poobede do jeho priestorov prúdili davy ľudí. Kto nemal vopred zadovážený lístok, a neprišiel niekedy do ôsmej, kým boli ešte nejaké v predaji na mieste, mal jednoducho smolu. Vonku postávalo mnoho ľudí, ktorí sa beznádejne snažili zohnať lístok.

Pri vchádzaní a dávaní vecí do šatne mi do uška ševelil Art Music Orchestra, ktorý sa mal o pár hodín predstaviť spolu s Karpatskými Chrbátmi v Spoločenskej sále. Aby si čitateľ urobil jasno, Spoločenská sála (moderoval Branuško Jobus) je naľavo od vchodu, Estrádna (moderoval Juraj Kušnierik) tá napravo. Po celom priestore boli rozostavané rôzne stánky všelijakých zameraní. Mohli ste si poslať pohľadnicu (zadarmo!) a zjesť perníček, dozvedieť sa dačo o Požitaví a zjesť perníček, dať sa vyšetriť na HIV/AIDS, zakúpiť si rôzne sladkosti a slanosti, alebo sa pohodlne vyvaliť do čajovne s internetom. Ako bonus boli zhruba prvé tri hodiny vystavené mandarinky na voľné branie.

Po vypočutí známych melódii v podaní Art Music Orchestra sa poberáme do Spoločenskej sály, kde o symbolickom čase 17 hodín 11 minút začínal jeden z headlinerov, The Plastic People Of The Universe



Legendárna česká skupina, ktorá hrá dosť nezaradaditeľnú zmes rocku a jazzu príbuzných štýlov (skrátka, jedná sa o avantgardu), vo mne zanechala veľký dojem. Je neuveriteľné, že korene skupiny siahajú hlboko do obdobia komunizmu; kapela vznikla roku 1968 (!). Nejeden pamätník zavrel oči a nechal sa unášať proti prúdu času a naopak, mnoho mladých, ktorí meno The Plastic People Of The Universe poznajú maximálne z počutia, ostávali stáť s otvorenými ústami a žasli nad výkonom pánov (a jednej pani) umelcov. Napriek pokročilému veku väčšiny členov kapely bolo vystúpenie živelné a mimoriadne autentické.

Časové harmonogramy boli neúprosné, prídavok sa nekonal a ja som sa poberal do protiľahlej sály na stále populárnejšie zoskupenie Živé Kvety. Ak ste však chceli stihnúť celé vystúpenia kapiel, museli ste naozaj ísť a nedovoliť si pomaly jediné zastavenie, to však nie je výčitka, myslím, že čo sa týka organizácie bol KPV dotiahnutý takmer do posledného detailu.



Živé Kvety mali pod pódiom, celkom logicky, odlišné publikum ako mali pred chvíľou „Plastici“. Masa mladých „kvetnatých“ ľudí spievala zaujímavé texty speváčky a príležitostnej hráčky na akustickú gitaru, Lucie.
Skupina, ako má vo zvyku, podala energické vystúpenie, hlavne ku koncu Lucia pôsobila ako pod vplyvom „vyššej moci“ – skákala po pódiu, tancovala, jednoducho, prežívala každú notu. Po vystúpení som neváhal a vyspovedal gitaristu a klávesáka Jakuba. Rozhovor sa na Birdzi objaví už čoskoro!

Po uskutočnení rozhovoru utekám naprieč PKO na Karpatské Chrbáty, ktoré na moje značné zdesenie evidentne začali. Moje zhrozenie naberalo obrátky, keď som videl desiatky ľudí, ako odchádzajú zo Spoločenskej sály. Našťastie som prišiel zhruba v polovici setu pánov z mesta Vrbové, práve do rozbehnutej skladby „Lasica Margita“ excelentne doprevádzanej Art Music Orchestrom. Sklamanie z premeškania hitoviek ako sú „Zajace“, alebo „Hroch Karol“ som si dokonale vykompenzoval zbytkom setu ľudí okolo excentrického Branuška Jobusa, vystupujúceho v obligátnom saku, tričku svojho elektronického projektu Abusus a s obeseneckou mašľou okolo krku.

Kapela podala excelentný výkon, na ktorý sa postupne chytala celá sála. Karpatské Chrbáty ukázali, akú významnú rolu zohrali na slovenskej hudobnej scéne - kapely ako Chikiliki tu-a, alebo Para, ktoré vystupovali toho večera neskôr, im môžu vďačiť pomaly za svoju existenciu.



Kúsok elektroniky a rapu predstavovalo spojenie Peťo Tázok & Karaoke Tundra. Musím sa však priznať, že vystúpenie som z dosiaľ nezistených príčin nestihol. Viem, je to nenovinársky prístup, dúfam, že mi to fanúšikovia Modrých Hôr aj albumu „Album” prepáčia. Z počutia som sa dozvedel, že mám veru čo ľutovať, že som tam nebol. Celkovo musím pochváliť Miša Kaščáka a spol. za skvelý výber kapiel s kvalitnými textami, človek sa jednoducho nemusel báť, že by sa tu na pódium dovalilo dačo zlé. A ak vás daný vystupujúci aj tak vyslovene neuchvátil, ešte stále tu bolo kino, divadlo a rôzne diskusie, o ktorých vám viac info prinesie moja kolegyňa Zuzka Mikušová.

To, že KPV bol multižánrový svedčilo aj vystúpenie Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Áno, pri Vivaldiho „Jeseni” a Mozartovom „Divertimente“ a komentároch pána Danela Ewalda som sa trošku cítil ako na výchovnom koncerte v Redute, nebol to však pocit nepríjemný. Aj keď som sa nikdy neradil medzi veľkých fanúšikov vážnej hudby, primerane dlhá porcia známych melódii dala vydýchnuť telu aj duši pred náročným zbytkom večera.



Za tónov „Penny Lane“ od Beatles som sa pobral do protiľahlej Estrádnej sály na zoskupenie Xindl X. Český novodobý pesničkár Ondřej Ládek kombinuje hip-hopové frázovanie s rockom, bluesom a v neposlednej časti s folkom. Jeho texty odzrkadľujú súčasnú mladú populáciu - sú ako zajace, ako hovorí jeden vtip. Človek, ktorý v jeho textoch nevie čítať medzi riadkami, ho musí považovať za hulváta. Viac o podstate jeho textov sa dozviete z rozhovoru, ktorý bude v Masle už čoskoro.



Moja skepsa z pred vystúpenia sa postupne menila na nadšenie, keď som vlastne pochopil „co tím chtěl básník říci“. Xindl X vystúpil pred prevažne slovenským publikom (zhliadol som aj pár anglicky hovoriacich návštevníkov) za doprovodu basgitaristu Filia Havlíčka. Inak kapela vystupuje vo 4ke, kde do kapely patria ešte Robert Švehla – bicie a Filip Markes – saxofón. Myslím si však, že vďaka akustickej podobe skladieb o mnoho viac vynikli ich texty.
Xindli sa stretli s veľkým ohlasom, ktorý podľa vlastných slov vôbec nečakali. Záverečná „Anděl“ burácala všetkými prítomnými hrdlami. Pre mňa asi najväčšie prekvapenie večera.

Kvôli spomínanému rozhovoru nestíham českých Ješte jsme se Nedohodli, podľa očitých svedkov podali výborný výkon.

Podľa názvu som Diego nevedel hudobne nikam zaradiť, ale akonáhle sa objavili na pódiu, spoznal som gitaristu Tomáša Vagaského a basgitaristu Martina Štempela (ex-Le Payaco), ktorí vystupujú aj s Dorotou Nvotovou.
Diego ma veľmi príjemne prekvapili. Skupina hrá zmes indie a rockovej alternatívy. Pokryli širokú paletu nálad, nechýbali kľudnejšie skladby, ani do krajnosti vybičovaná pieseň s nervóznym podtónom, ktorá z ničoho nič utíchla. Naozaj klobúk dole, páni, takto má vyzerať rock‘n’roll! Mimochodom, celý nový album „Peripheries“ si môžete vypočuť na oficiálnej stránke www.diego.sk.

Po príjemnom prekvapení prichádza dlho očakávaná a osvedčená kvalita – Bez Ladu a Skladu. Legenda slovenskej hudobnej scény prišla na pódium obligátne slušne vyobliekaná a do plne zaplnenej sály PKO púšťali hitovku po hitovke; „Prestaň Byť Taká Hrozne Múdra“, „Píšte Všetci Modrým Perom“, energická „Elektráreň“, zľudovená „Udavač“, ktorú pozná azda aj ten, kto o Bez Ladu a Skladu ani len nepočul. Vďaka trom vydaným albumom si skupina vybudovala kultový status a bola radosť sledovať ako si ľudia, nazvime to, stredného veku spievajú text „Čím chceš byť, čím chceš byť? Udavač, udavač!“ spolu s mladšími ročníkmi, ktorí v čase vzniku piesne ešte „ťahali káčera“.



Diváci šalejú, kapela rovnako. Vystúpenie si nesmierne užívali, Mišo Kaščák spieval bývalý režim kritizujúce skladby spolu s celou sálou. Samozrejme, celá akcia by nemala zmysel, ak by sa nehovorilo aj o 20. výročí padnutia komunizmu v Československu. Michal vravel o celkovej, aj umeleckej slobode a celá sála, vrátane mňa, s ním súhlasila.

Skupina sa za búrlivého potlesku a vymáhania vracia naspäť aby zahrali skladbu „Odtnite Mu Hlavu“. Koniec. Vymaľované. Maximálna spokojnosť.

Moji osobní miláčikovia, prešovskí Chikiliki tu-a už začali, než sa mi podarilo predrať cez masu ľudí, z ktorých väčšina šla po skončení Bez Ladu a Skladu domov. Nestihol som teda hitovku „Hitovku“, prišiel som až v polovici ďalšej koncertnej tutovky – „Kuca Paca“. Na koncertný kostým basgitaristu Martina Višňovského („kúpacia čapica, okuliare z lyžiarskeho po bratovi, plášť, v ktorom mama učila výtvarnú a tenisky, v ktorých som bežal na základke 12 minútovku“) sme si už všetci zvykli, ale to, čo mal na sebe gitarista Ľuboš bola aspoň pre mňa novinka: ktorý slovenský umelec vystupuje s ružovým uterákom na hlave a bedrách? Áno, uhádli ste, Ľuboš z Chikiliki tu-a. Ako správny metalový gitarista predviedol krkolomné sólo zo skladby „Kristína“ v netradičnej polohe, keď hral rukou popod nohu.

Nechýbali vtipné preslovy a slovné prestrelky medzi členmi kapely. Zazneli aj „Doktori v Prahe a daktorí v Kladne“, alebo prídavková „Monte Carlo (v šušťákoch)“, behom ktorej si ako správna veľká kapela vyskúšali komunikáciu s publikom. Výsledkom bolo, že celá sála spievala „...v šušťakoch“ (s krátkym a) do melódie „Staying Alive“ od Bee Gees.

Koniec večera mala pod taktovkou Para v Spoločenskej sále. Napriek pokročilej hodine (asi pol jednej po polnoci) a toho, že nasledujúci deň mal prívlastok pracovný sa v sále zdržovalo stále dosť hudby chtivých ľudí. Skupina to odpália hitovou „Ako Najlepšie Viem“, ale po zhruba štyroch piesniach som začal mať pocit, že je najvyšší čas odísť, ktorý podporil aj môj pohľad na hodinky.

Za neidentifikovateľných zvukov elektronického zoskupenia Ink Midget + Pjoni, ktorých vystúpenie slovo „psycho“ vystihuje dostatočne, poberám sa v ústrety domovu s hlavou plnou dojmov.



Ak by som mal zhrnúť akciu Koncert Pre Všímavých: skvelá atmosféra, výborný všestranne zameraný program (nie len hudobný), na slovenské pomery nadpriemerný zvuk pri vystúpeniach... to všetko pod záštitou myšlienky na Nežnú Revolúciu. Michal Kaščák zase raz ukázal, že vie zorganizovať kvalitné podujatie!