A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.
Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.
Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože,
to bola sloboda,
toto bol univerzalizmus,
veliký pocit života.
Kto hľadá v alkohole iba mok
na uháňanie smädu,
ten nevie, čo je viesť s duchom krok,
ten nezná úžasnosti rozletov,
len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.
Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou
tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.
Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi
jak v teplomere rtuť.
A teraz niet ťa už,
si medzi tým,
čo sa mi prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
Lež duša moja po tebe je hladná.
Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo
na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,
lež duša, tá sa nedá oklamať,
tá túži za nápomi,
čo všetky národy a celú zemeguľu
objímajú jak nekonečné moria.
Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
ktorých sa ústa moje dotýkali,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.
To bolo spájanie sa s nesmiernosťou,
až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc po stôl padlo telo.
Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
ktoré si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny,
kde doba pozdrav posielala dobe.
V tých fľašiach gothajský bol almanach,
lebo i nápoj má svoj pyšný rod,
bacardi, martel, henessy, tri slávne dynastie
a všetko jedna rozprávka,
za ktorou nikdy nechceš položiť
zakľučujúci bod.
Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
jak glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval
jak víchor nevysloviteľnej sily.
Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,
to bolo vedomie, že človek žije.
Hviezd sa dotýkal
a rukou schytával blesk
a zlato vyrábal si z ničoho
jak za čias alchýmie.
Tam stávali tie fľaše zázračné
v čarovných krčmách s klenbami gotickými
a my sme čítali ich ako folianty,
kde každé slovo zvonilo
jak Petrarcove rýmy.
Chodievalo sa dole schodami
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky
a na hlavy nám sadli
a čaše spievali jak v melodráme.
Zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji čo niesol jeho meno,
my ozaj videli sme jeho tvár
a počuli sme výskot Paríža,
keď z tých istých sudov pil na slávu
cisára šarmantného.
Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladal sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.
Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.
Vzývam ťa, krásne meno bacardi,
privolávam ťa, martel, henessy a mumm,
príďte zas zaujať si svoje miesta
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz pradú čierne svoje siete
pavúci strašných dúm.
@18 jeeej to je jedna z mojich oblubenych, celkovo lukac je perfektny
a potom od smreka:
dnes milujem svoj den,
noc miloval som vcera,
tak laskal som ju,
v rukach sa mi chvela
a slubovala sen.
dnes objimam sa s ranom
a kym mi v oci hladi,
sa tazem ho ci idu este lady,
zivota oceanom?
tak nejako to je
no a samozrejme mor ho a branko, to je radost
a marina od sladkovica:
a co je mladost? 25 rokov? ruzove lica?....
...mladost je tuzba vecna po krase...
mladosti vadnu, mladost je vecna.
no centrom, zivlom, jednotou, kras mojich moja marina!
....
marinu drahu v peknej otcine,
otcinu drahu v peknej marine
a obe v jednom objimat!
alebo palko orszagh, okrem krvavych sonat este:
MNA KEDYS ZVADZAL SVET MI HOVORIAC: O MOJEJ MATKY REC JE KRASOTA, JE MILOTA JE ROZKOS, LASKA SVATA. JE, VIDIM, CITIM CELOK ZIVOTA, MOJ POKRM DOBRY, MOJA CASA ZLATA A MOJA ODEV, KTOREJ NEVIEM CENY..BUD POZEHNANY, KTO PODHODIL SA V TOM SO MNOU, TRVA PRI TOM NEPREMENENY, BUD KLIATY KTO SA ZAPREL, ODRODIL!
a moze byt aj kollar? lebo slavy dcera je tiez nieco!
Hľa pyšný človek,
tvorstva koruna,
díva sa na kone a závidí.
Čo závidí im?
Oblačne hrdý postoj a gesto slobody.
Nemôžeš koňa sputnať ako človeka,
keď jemu zubadlo dáš nič si nevykonal,
on do skonania voľným ostane
bo prv, než inakším sa stal, už zahynul, už skonal.
Tak ťažko hovoriť mi o človeku,
ktorý je stvorený na obraz boží.
Prečo len on,
a prečo nie aj kôň?
či nebije v nich jedno srdce hrdinské,
ibaže skryté v rôznorodej koži?
Už tisíc rokov dívali sme sa,
jak kôň a človek
spolu hynuli a človek pri tom plakal,
koník mlčal, nedali ich však do jedného hrobu,
človeka uctili a koňa opľuli.
Ale ja chytil by som koňskú šiju
a plakal jak na milenkinej hrudi.
Kto mi dnes tému dá pre poéziu,
jestli nie kôň, čisté krásne zviera,
ktorého vznešenosti ťažko sa nájde rovno v radoch ľudí?
Kôň zaerdží a na tom záleží,
či plače z radosti, či plače pre tu guľku,
čo sa mu vryla v hruď.
Bo hlava konská vždy k oblakom sa díva
a nikdy nerozoznáš,
či vzýva život a či vzýva smrť.
ale upozorňujem vás
že neznášam pokojné melódie ani slaďáky
že nebudeme tancovať podľa hudby
a budete sa mi musieť celkom prispôsobiť
aby sme si nestúpali na nohy
že stískam pri tanci viac ako dovoľuje bontón
som niekedy nešikovný ako pontón a niekedy
sa utrhnem aby som zatancoval šialené sólo
Nestratíte sa v tej tlačenici?
slečna?
môj dych zapácha po alkohole
znesiete to?
z môjho obleku hoci je šitý na mieru
neustále trčí podšívka protestu
a keď ma vyhodia uprostred tanca
pôjdete za mnou?
slečna?
a zvyknem pri tanci prevŕhať stoly
a naraziť dakomu bubon na hlavu
a robiť veci ktoré nesvedčia o dobrej
výchove
nebojíte sa škandálu?
keď budete so mnou tancovať
mnohí budú o nás hovoriť nedobré veci
dokážete si to nevšímať?
a je možné že vás napokon nechám
uprostred tanca a neodvediem vás nazad k stolu ako
gentleman
čo s vami bude potom?
Lomi sa zivot na ostrej hrany dyky,
a tam je jeho tragika.
Tam jeho triumf.
Kvet prsi na pomniky.
Spievaju usta basnika:
-Zas jedna bolest slzy poorodila,
vrhla ich vo tvar publika.
A co je pravda? Rozpravkova vila,
ktora nam vecne unika.
Nadherna basnicka.
A este sa mi velmi paci Mor ho, Turcin Ponican, Zlta lalia,...
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod...
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!...
toto som sa učila asi pred troma rokmi a viem to doteraz
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
33 komentov
za Zvolenom Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.
„Prečože to, Branko, prečo:
či si im zavinil niečo?“
— „Majú oni do mňa vinu,
ale ja mám do nich inú.
Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.
Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.
Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.
A ja neraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.
To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím. —
I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.“
A v Bystrici zvony zvonia,
za Bystricou Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.
„Hojže, Branko! Nože ty mne —
nože povedz mi úprimne:
či sa ti krv nebúrila,
keď ti krivda pravdu bila?“
— „Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.
A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
a poberal sa do zbroje.
A z hôr a brál junač smelá,
šabľu v pästi, vdol udrela.
Deti slovenského rodu
leteli v boj za slobodu. —
Skvitli dobrí ako kvieťa,
ked ho jarné dni osvieťa:
zlí padali omarení,
ako lísťa v čas jeseni.
Bulo dobre — lež za málo;
— Ako Boh dal, tak sa stalo. —
Ľud môj, junač moja padla
a nádeja tvoja zvädla.
Zvädla — ale sa zotaví,
a vykvitne kvetom slávy:
dozrú raz i tvoje časy,
príde víťaz, čo ťa spasí.“
A na Brezne zvony zvonia,
a za Breznom Branka honia:
honia, honia, durným honom,
po doline hore Hronom.
A tamhore vyše mesta
zarúbaná mocne cesta:
bude ti tam, Branko, beda:
tá záruba diaľ ti nedá. —
A zlí zlé si našli rady:
postávali poza klady,
i padli naň zhora, zdola,
ako vrany na sokola.
Strelami ho postrieľali,
šabľami ho porúbali,
lež kým Branko hlavu sklonil,
dvanástim on hlavy zronil. —
„Hojže, bože! staň do súdu,
prislúž pravdu môjmu ľudu:
mňa zabila podlá zrada,
slnko moje už zapadá.
Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.
A vy, bratia, tak urobte,
berte šable, jamu kopte:
jamu kopte dohlboka,
hrob mi sypte dovysoka.
Na hrob kameň mi vyvýšte,
moje meno doň mi vpíšte:
nech vie, kto sa naň podíva,
že tam Branko odpočíva.“
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
alebo este su dobre tie krvavé sonety.. lôl
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci,
jajže, Bože, niet pomoci.
Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladé - zutekalo,
a čo staré - nevládalo.
Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.
Také jej on robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.
Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodľačí:
starkej krv sa z nôžok leje
a Turčín sa iba smeje.
A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda.
Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri razy mesiac omladol,
a oni vždy tiahnu nadol.
atd atd atd
a v klepci má nohu.
Sedí, občas pípne,
asi skoro chcípne.
Opilý svet
Všetko ma nechalo,
krčmár aj svet,
už samotnejšieho
na svete niet:
tak teda už aj ja
domov ťahám,
ale - vínko - teba
tu nenahám. -
Ha! čože sa tomu
svetu robí?
Čo to za opilé
sú podoby?
Kníše sa, váľa sa
všetko na ňom:
bodaj že ťa, svete,
aj s ožranom! -
Čože ty tak sliepňaš,
mesiac z neba?
No tebe tiež viac ver'
už netreba:
oči máš zmútené,
líca bledé;
hľa, tak sa ožranom
takým vedie!
A tie hviezdy ako
si tancujú
a hlávky opilé
nadhadzujú;
vše sa jedna na zem
dol' skrbáli:
tie sa tiež náramne
dostrebali!
Už aj tie oblaky
sa doťali,
že sa tak po nebi
rozváľali:
pocestným pokoja
už nedajú,
a mňa, že piť nechcem,
oblievajú!
A ten slávik, ten - vraj -
vodu pije:
horká jeho voda -
čo tam zhnije!
Od čohože spieva,
vyskakuje? -
Poznať mu, že rád tiež
poťahuje!
Steny, ožrané ste,
to viem sväte,
lebo sa už na mňa
opierate! -
Ešte aj tie skaly
v hlave majú,
keď nohy triezvemu
podkladajú! -
Opilé je nebo
ožraný svet,
všetko dosúkané -
triezve nič niet!-
No, svet nešľachetný
dobre sa maj! -
pred ním, krčma moja,
ty ma schovaj!
Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.
Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.
Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože,
to bola sloboda,
toto bol univerzalizmus,
veliký pocit života.
Kto hľadá v alkohole iba mok
na uháňanie smädu,
ten nevie, čo je viesť s duchom krok,
ten nezná úžasnosti rozletov,
len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.
Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou
tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.
Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi
jak v teplomere rtuť.
A teraz niet ťa už,
si medzi tým,
čo sa mi prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
Lež duša moja po tebe je hladná.
Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo
na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,
lež duša, tá sa nedá oklamať,
tá túži za nápomi,
čo všetky národy a celú zemeguľu
objímajú jak nekonečné moria.
Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
ktorých sa ústa moje dotýkali,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.
To bolo spájanie sa s nesmiernosťou,
až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc po stôl padlo telo.
Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
ktoré si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny,
kde doba pozdrav posielala dobe.
V tých fľašiach gothajský bol almanach,
lebo i nápoj má svoj pyšný rod,
bacardi, martel, henessy, tri slávne dynastie
a všetko jedna rozprávka,
za ktorou nikdy nechceš položiť
zakľučujúci bod.
Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
jak glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval
jak víchor nevysloviteľnej sily.
Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,
to bolo vedomie, že človek žije.
Hviezd sa dotýkal
a rukou schytával blesk
a zlato vyrábal si z ničoho
jak za čias alchýmie.
Tam stávali tie fľaše zázračné
v čarovných krčmách s klenbami gotickými
a my sme čítali ich ako folianty,
kde každé slovo zvonilo
jak Petrarcove rýmy.
Chodievalo sa dole schodami
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky
a na hlavy nám sadli
a čaše spievali jak v melodráme.
Zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji čo niesol jeho meno,
my ozaj videli sme jeho tvár
a počuli sme výskot Paríža,
keď z tých istých sudov pil na slávu
cisára šarmantného.
Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladal sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.
Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.
Vzývam ťa, krásne meno bacardi,
privolávam ťa, martel, henessy a mumm,
príďte zas zaujať si svoje miesta
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz pradú čierne svoje siete
pavúci strašných dúm.
Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.
Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná.
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.
Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.
a potom od smreka:
dnes milujem svoj den,
noc miloval som vcera,
tak laskal som ju,
v rukach sa mi chvela
a slubovala sen.
dnes objimam sa s ranom
a kym mi v oci hladi,
sa tazem ho ci idu este lady,
zivota oceanom?
tak nejako to je
no a samozrejme mor ho a branko, to je radost
a marina od sladkovica:
a co je mladost? 25 rokov? ruzove lica?....
...mladost je tuzba vecna po krase...
mladosti vadnu, mladost je vecna.
no centrom, zivlom, jednotou, kras mojich moja marina!
....
marinu drahu v peknej otcine,
otcinu drahu v peknej marine
a obe v jednom objimat!
alebo palko orszagh, okrem krvavych sonat este:
MNA KEDYS ZVADZAL SVET MI HOVORIAC: O MOJEJ MATKY REC JE KRASOTA, JE MILOTA JE ROZKOS, LASKA SVATA. JE, VIDIM, CITIM CELOK ZIVOTA, MOJ POKRM DOBRY, MOJA CASA ZLATA A MOJA ODEV, KTOREJ NEVIEM CENY..BUD POZEHNANY, KTO PODHODIL SA V TOM SO MNOU, TRVA PRI TOM NEPREMENENY, BUD KLIATY KTO SA ZAPREL, ODRODIL!
a moze byt aj kollar? lebo slavy dcera je tiez nieco!
no a z tych novsich, klise rufus
Hľa pyšný človek,
tvorstva koruna,
díva sa na kone a závidí.
Čo závidí im?
Oblačne hrdý postoj a gesto slobody.
Nemôžeš koňa sputnať ako človeka,
keď jemu zubadlo dáš nič si nevykonal,
on do skonania voľným ostane
bo prv, než inakším sa stal, už zahynul, už skonal.
Tak ťažko hovoriť mi o človeku,
ktorý je stvorený na obraz boží.
Prečo len on,
a prečo nie aj kôň?
či nebije v nich jedno srdce hrdinské,
ibaže skryté v rôznorodej koži?
Už tisíc rokov dívali sme sa,
jak kôň a človek
spolu hynuli a človek pri tom plakal,
koník mlčal, nedali ich však do jedného hrobu,
človeka uctili a koňa opľuli.
Ale ja chytil by som koňskú šiju
a plakal jak na milenkinej hrudi.
Kto mi dnes tému dá pre poéziu,
jestli nie kôň, čisté krásne zviera,
ktorého vznešenosti ťažko sa nájde rovno v radoch ľudí?
Kôň zaerdží a na tom záleží,
či plače z radosti, či plače pre tu guľku,
čo sa mu vryla v hruď.
Bo hlava konská vždy k oblakom sa díva
a nikdy nerozoznáš,
či vzýva život a či vzýva smrť.
L. Novomeský
Smrť na stanici
Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,
divné mal oči,podivné mal sny.
Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.
..krátke výstižné,nesentimentálne..zúúpr
dovolíte
slečna?
jeden tanec
trvajúci rok
dva
alebo celý život
ale upozorňujem vás
že neznášam pokojné melódie ani slaďáky
že nebudeme tancovať podľa hudby
a budete sa mi musieť celkom prispôsobiť
aby sme si nestúpali na nohy
že stískam pri tanci viac ako dovoľuje bontón
som niekedy nešikovný ako pontón a niekedy
sa utrhnem aby som zatancoval šialené sólo
Nestratíte sa v tej tlačenici?
slečna?
môj dych zapácha po alkohole
znesiete to?
z môjho obleku hoci je šitý na mieru
neustále trčí podšívka protestu
a keď ma vyhodia uprostred tanca
pôjdete za mnou?
slečna?
a zvyknem pri tanci prevŕhať stoly
a naraziť dakomu bubon na hlavu
a robiť veci ktoré nesvedčia o dobrej
výchove
nebojíte sa škandálu?
keď budete so mnou tancovať
mnohí budú o nás hovoriť nedobré veci
dokážete si to nevšímať?
a je možné že vás napokon nechám
uprostred tanca a neodvediem vás nazad k stolu ako
gentleman
čo s vami bude potom?
a čo je najhoršie: som tu na dlh
Neodmietate?
Kývate na súhlas?
ach
teda vašu rúčku, slečna
Lomi sa zivot na ostrej hrany dyky,
a tam je jeho tragika.
Tam jeho triumf.
Kvet prsi na pomniky.
Spievaju usta basnika:
-Zas jedna bolest slzy poorodila,
vrhla ich vo tvar publika.
A co je pravda? Rozpravkova vila,
ktora nam vecne unika.
Nadherna basnicka.
A este sa mi velmi paci Mor ho, Turcin Ponican, Zlta lalia,...
Ruzovy spev mi prsi z ust,
neviem neviem neviem,
pridrzte dievky zastery,
budem vam do nich lasku hust!
Zobral som v lese hore klat,
a dal som si ho na pery,
pridzte diveky zastery,
ukolisem vas v paperi!
Slnko mi sadlo na pery.
Som ako rytier v pancieri.
Pridrzte dievky zastery.
mierne si to nepamatam ale tak som sa na tom rehotala Smrek
Krvavé sonety
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod...
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!...
toto som sa učila asi pred troma rokmi a viem to doteraz
určite niečo nájdeš