(nadpis)

Je to úplne odpudzujúci pocit keď človek zistí, že v jednom momente mal (minimálne si to myslel) okolo seba aspoň pár blízkych duší a v druhom, kedy prežíva tú najťažšiu situáciu za posledných 22 rokov jeho existencie, kedy ho bolí srdce, duša, mozog, každá jedna bunka v tele... ostanú po každom len suché frázy (ak vôbec).
Frázy, ktorými vlastne všetci hovoria "veď ju to aj tak prejde"... a riešia si naďalej svoje každodenné problémy.

Ja ale potrebujem byť aspoň raz, aspoň teraz strašný egoista a potrebujem výhradnú pozornosť.

Miesto toho sa od skorého rána, kedy rodičia odkráčali do práce, (vykúpenie!, konečne preč z tej postele útrpného bdenia) tupo potulujem po byte s napuchnutými očami, plným nosom a vreckovkami vo vačku a zúfalo hľadám nejakú činnosť, ktorej by som mohla na kratučký moment venovať celú svoju pozornosť.
A potom opäť to zúfalstvo a hľadanie a čumenie na mobil a do tnbooku, či sa náhodou neobjaví niekto, kto by prejavil štipku záujmu prežiť s jednou troskou nejakú tu hodinku.
Neúspešne.

Púšťam si film.
Napriek riziku, že mi bude ešte horšie, vyberám si srdcovku. Bridget. Na moje (pozitívne) zdesenie, ma film hrozne upokojuje.
Dokonca dostávam chuť sa najesť.
Žalúdok si po chvíli spokojne hovie plný piškót a čaju.

Ja si zatiaľ púšťam druhú časť. Na chvíľku sa mi podarí si aj sladko bezstarostne zdriemnuť. Aký to raj.
Budím sa asi 15 minút pred koncom filmu. Chvíľku zmätená, ešte netušiaca, aké bremeno ma ťaží. Vzápätí však, po úplnom vytriezvení z príjemného opojenia spánkom, sa všetko vráti (ako som si len ja hlúpa mohla namýšľať, ze spánok je prostriedok zabudnutia).

Zadívam sa teda do silno romantického a najmä šťastného konca filmu. Ku podivu, cítim sa pri tom fajn (asi by som najbližších... pár mesiacov mala neustále čumieť práve na Bridget).
Ale...
Bridget stíchne, záverečné titulky sa pretitulkujú kdesi do neba, hudba rovnako stíchne a nastáva problém.
Zapnúť si to opäť nemám ani silu, ani chuť.

Opäť sa vnáram do nepokoja, samoty, útrpnosti mojej situácie. Opäť beriem do rúk vreckovky, opäť tie červené oči, na ktoré ani neviem zaostriť a plný nos, cez ktorý sa sakra nedá dýchať.

A je večer. Čaká ma rutina. Telka, kniha, sprcha, prešuchnúť si zuby, posteľ, ntbook, opäť kniha a... tu by potešilo, keby prišiel na rad spánok.

Ale neviem...

Bojím sa zotmenia. Bojím sa chvíle, kedy opäť nastane ticho, tma, samota a s ňou len ubíjajúce myšlienky. Tak spaľujúce myšlienky a ťažoba vlastného tela... A k tomu túžba po obyčajnom spánku, ktorý ma na pár hodín odbremení od seba samej.

Snáď.
Uvidím...

Absťáky sú sviňa krutá.




A to všetko pre túžbu byť raz znova šťastná.
Zdieľaj článok na facebooku
109 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Adsy

    33 ročný muž
    heaven & hell

    absťáky z čoho? :O
  2. 2
    Amileen

    21 ročné dievča
    Z krajiny Zázrakov

    To je úplne perfektne napísané!! :)
  3. 3
    Johnysheek

    11 ročný chlapec
    ZA (hranicami vsednych dni)

    *h*