Ako zvyčajne

Ľahšie sa myslí a predstavuje, než sa hovorí.

Koľkokrát si to už Tereza pomyslela. Častokrát myslí. Voľačo pekné si predstavuje. Ako by to malo byť a ako to aj zrealizuje. Ale keď sa dostane ku skutkom, keď roztvorí pery a vycerí zuby, hneď v prvom momente, pri prvej hláske, písmenku, pazvuku... zistí, že je to akosi úplne inakšie.


Tak ako minule.

(Ako zvyčajne) myslela na voľačo skvelé. Dokonalá predstava! Že Adama pozve k sebe. Zajtra je predsa ideálna príležitosť! Príjemný jesenný večer, v parku kapela. Istotne bude jasno a na nebi milióny hviezd (predstavuje si). Koľká romantika. Ktorú vie v tom správnom momente vždy skaziť. Vraj rozkošne.
No hlavná úvaha padla na množstvo času a príležitostí na to, čo si potrebujú zas a vlastne ešte stále po tých rokoch vyriešiť.
Sadnúť si voľakde. Do ticha. Do tmy. Aby sa im jednoduchšie predstavovalo, že je to ako kedysi a nemuseli byť konfrontovaní so svojimi rozpakmi, keď sa odvážia sa mäkko dotknúť toho druhého. Dlho sa pri tom rozprávať. Najskôr o veciach, ktoré boleli. A bolia. A keď dobolia, sladko zaspať. Možno v objatí a možno každý v inej izbe, či meste.
Ale vyriešení.
Konečne.


Avšak.

(Ako zvyčajne) otvorila ústa. A v tej chvíli zistila, že to bola chyba. Tá istá chyba. Cítila sa odrazu akosi menej komfortne než to mala nalinajkované vo svojej predstave. Akoby ho zas do niečoho len nútila. A aj samej sa jej ten návrh tak trošku sprotivil. Lebo po prvej Adamovej vete vytušila, že to zas nevyjde. (Pocity z ostatných viet už radšej vytesnila.)
Keby tak bola tíško. Ostal by v nej minimálne pekný pocit z pôvodnej predstavy. Takto sa premenila len na voľajaký kýpeť. Malý a škaredý. Ktorý má s pôvodným plánom pramálo spoločného.
A nikto ho nemá rád.
Ani jeho stvoriteľ.


Tereza už len akoby neprítomne, rezignovane sedí. Prípadne leží. Na striedačku. Je nesmierne vďačná, že nie je v prítomnosti žiadnej živej bytosti. A zas rozmýšľa.
Rozmýšľa, že prestane rozmýšľať. Alebo nazačiatok aspoň premieňať svoje myšlienky na slová.
Výborný plán! (Pomyslí si.) Hneď zajtra s ním začnem.


Aj tak vie, že ten plán bol pasé už pri jeho vzniku.
Vždy bude premýšľať.
A rozprávať.
A dúfať.


A zaspí.
Zdieľaj článok na facebooku
109 odoberateľov

Komenty k článku