Holé konáre stromu sa odrážajú v zrkadlovom jazere a sú jemne pokrivené od kruhov, ktoré vytvorili kačky. Tak málo stačí a jemne sa krivia aj moje konáre. Občas sa prehnú pod tiažou, inokedy hrdo týčia k nebu a niekedy len tak obyčajne rastú. Raz za čas mi opadajú listy, o niečo neskôr plody.

Niekedy tečie živica, keď sú rany čerstvé. Inokedy sa zacelia, keď príde ten správny moment. Z času na čas priletí ďateľ - záchranca a vyzobká všetkých chrobákov, ktorí ma zožierajú vnútri. A občas sa zastaví aj nejaká dobrá duša, ktorá ma objíme a načerpá zo mňa pozitívnu energiu.



Som totiž ako strom...chvíľu holá, zmrznutá, inokedy mladá, jarná, zelená. Niekedy polomŕtva, inokedy raším životom. Dokážem ochrániť pred dažďom alebo zúrim spolu s víchricou. Raz stojím pevne, potom sa lámem. Som silná aj krehká. Som fádna aj žiarivá.



Nie tak dávno vedľa mňa vyrástol mohutný, pevný a krásny strom. Má oveľa hrubšie konáre ako ja, ešte aj kmeň je dvakrát taký ako môj. Veľký a nádherný. Spolu s ním som odolnejšia, pevnejšia, zelenšia. Náš život hrá svoju lesnú harmóniu a naše listy sa nežne dotýkajú jeden druhého. Konáre sa láskavo preplietajú a vo víchrici sa jeden o druhého opierame.



Súzvuk kmeňov, súzvuk duší... súzvuk lásky.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
omeleta  9. 9. 2010 20:44
krásne
Napíš svoj komentár