Nechať odznieť. Najprv teba, potom hudbu a spev radiátorov tak typický pre túto ročnú dobu. Ponechať si len všetky tie šumy ktoré tvoria to naše reálne nedokonalé ticho, nič podobné tej ťažkej prázdnote. Tej ktorú som kedysi tak túžobne očakával po polnoci, v mylnej predstave slobody.
"Všetci" sa naraz postavili(ako jeden muž!!), a kričia: !Bravoo!. A ja si šomrem svoje: pardon, pardon prosím vystupujem, ako sa predieram z autobusu do práce. Bravó, zakričí vietor a naženie mi prach do tváre a oslepí ma tak pri prechádzaní cez koľaje. Bez zmeny tempa pokračujem a čakám na slzy ktoré sú už na ceste aby mi vyčistili môj priezor do tohoto sveta.
Ani som si nehľadal zámienku na plač a tam som išiel a slzil a ani som si neuvedomil čo by som za tie slzy dal v noci aby som aspoň nejaký ten kortizol zo seba vyplavil. No moje vysušené dorezané oči mi nie a nie uľaviť.
Nieje to ako na obrázku z reklamy, ale na to sme už všetci zvyknutí. No neviem. Klamal by som keby som povedal že niesom sklamaný. Dávam si na záchode prestávku od všetkých tých kravát, podvedome sa hrám s chrastou, vždy sa s niečim hrám, som hravý tvor, vo všetkých oblastiach môjho života. Oddychujem si na záchode a hrám sa s chrastou na lakti a premýšľam o tréningových programoch. Z ničoho nič sa naštvem, odtrhnem chrastu a hodím ju do hajzlu. S prekvapením sledujem kvapku krvi a netuším z čoho som viac zdesený. Či z toho že si zakrvácam košeľu alebo z toho že mám dôkaz že ešte stále žijem.
Teraz to všetko nechávam odznieť, no môj vnútorný hlas sa nedá ani len na chvíľu umlčať len občas prehlušiť. Spamätám sa a uvedomím si že už neviem koľko ležím po tme na koberci na zemi.
Čaká ma žehlenie.

 Blog
Komentuj
 fotka
inversi  21. 2. 2015 13:35
moc
Napíš svoj komentár