Je to už niekoľko rokov, čo si spolu píšeme, nikdy sme nič neriešili, iba sme si navzájom zo seba uťahovali, písali zážitky prežité s priateľmi, uvažovali nad svetovými problémami... Odpisovala som ti prirodzene, nehrala som sa na niekoho iného, naše sarkastické a ironické názory nás spájali. Roky ubehli a naraz sme zistili, že už nie sme tými ľuďmi, pre ktorých je najhorší problém vstávať ráno do školy alebo otázky profesorov na divné témy. Sme už dospelými, ktorí svoje detstvo prežívajú naďalej, ale s pracovnými povinnosťami. Je zaujímavé, že čím máme menej času, tak tým dlhšie si spolu píšeme, tým dlhšie sú naše rpečky, hodiny prežité s tebou na internete... Bojím sa toho, že sa stávajú tými najzmysluplnejšími hodinami môjho dňa. Stále si musím opakovať, že byť online je celkom fajn, že človek sa musí uspokojiť s tým, čo má momentálne k dispozícií. Očakávať veľké veci skrz 100 km vzdialenosť medzi nami sa neoplatí. Len či si si vedomý, čo sa všetko môže stať, keď ju prekročíš. Môžme zistiť, že si vlastne nerozumieme, že sme nesympatickí, prídeme o seba. Alebo zistíme, že si rozumieme, že si máme čo povedať, ale znova sa ti nebude chcieť prísť. Ale najviac sa bojím toho, že nebudeme chcieť od seba odísť. Nech už to akokoľvek dopadne naše prvé osobné stretnutie, jedno je isté, viem, že to chceme obaja zistiť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
eveve  15. 1. 2011 14:45
presne! ...ale keď si píšete tak dlho, je viac pravdepodobné že si budete sympatickí aj "real"
Napíš svoj komentár