Veru, tak rýchlo ako som blogy písať začal, tak rýchlo som aj prestal. Už dávno ma neosvietilo a vlastne dávno som kvôli tej sviňuche chorobe nevytiahol päty z domu, tak vám priblížim jeden starší príbeh.

Začalo sa to všetko jedného krásneho letného dňa, keď sme boli navštíviť Soničku v Londýne a pokukať nejaké tie pamiatky. Asi tretí alebo štvrtý večer nášho pobytu sa vo Fabricu konala nejaká dubstepová akcia, tak reku že ideme. V Londýne pracuje naša kamarátka a moja ségra v jednom – Diana, tak že skvelé, stretneme sa, popijeme, pôjdeme spolu a zasmažíme ako doma v Účku.

Všetko prebiehalo podľa plánu, Diana trafila k Soni, vytiahli sme flašky vodky, popíjali sme, kecali, občas dačo upálili, proste bolo fajn. Až zrazu sme zistili, že už by sme aj mali ísť, predsa len Fabric je mrte ďaleko a chceme stihnúť posledné metro. Tak sme dáko naplánovali cestu, najpv tým super červeným busom a potom na metro. Flaše sme zabalili so sebou, čo bola chyba, ale k tomu sa dostaneme neskôr. Sadli sme na ten bus, potom prestúpili na metro, posledné čo šlo, všetko prebiehalo podľa plánu. Nálada stúpala, vodka vo flaši ubúdala.

Ale v tom to prišlo. Miške zrazu trebalo cikať. Asi štyri zastávky odtiaľ. Dva zastávky to ešte vydržalo, ale potom usúdila že už to nejde a tak sme vystúpili. Len tak, proste na nejakej neznámej stanici metra. Z posledného metra ktoré išlo. Super, poďme hľadať záchod. Ale záchody v metre oni nemajú.. Tak sme vybehli von, pobehovali sme po uliciach, až sme zazreli dáky hotel, alebo také niečo. Vnútri bola dáka VIP party, tak ja s Dianou sme okamžite utekali zboku a s prepáčením sme im ošťali garáž. Miška sa skamarátila s tým vrátnikom a on ju pustil dnu na WC. Keď sa nám všetkým uľavilo, uvedomili sme si že netušíme kde sme, ani ktorým smerom je Fabric. V tom sa tam zjavil nejaký poliak, volal sa Jerzy. Bol celkom fajn, po chvíli debaty sa ponúkol že zavolá taxík a odvezie nás tam. Cestou v taxíku sme si s ním pokecali o jeho práci vo fabrike (škoda že nie vo Fabricu), jeho rodine a podobne. Vysadil nás pred Fabricom a do ruky mi dal 20 libier (áno, dobre čítaš) a poprial všetko dobré. Objal som ho, poďakoval a pobrali sme sa do fronty.

Po pár minútach sme došli na rad, ale nastal problém. Diana sa im zdala moc opitá, tak nás nepustili a povedali nám nech sa s ňou vezmeme prejsť a vezmeme ju na kávu. Chvíľu sme sa poprechádzali a skúsili sme to znovu. To však dopadlo ešte horšie, Diana spadla, zbúrala koridory a ja s Miškou sme padli na ňu. Dvesto kilový černoch nás poslal kade ľahšie a tak sme sa pobrali.

Diana si zrazu odomňa vypýtala tých 20 libier a tak som jej ich dal. Kým som sa stihol zamyslieť nad tým, že na čo som jej ich dal, tak stála zase pri mne a v ruke mala dve tabletky extázy. Áno, dve kolesá od nejakého náhodného týpka pred Fabricom. Akým spôsobom sme si ich podelili je pre mňa záhadou, ale pravdepodobne som mal len ja a Diana. Chvíľu sme tam tak blúdili a dumali čo budeme robiť, občas sme volali Soni, nech nám nájde na nete nejaký spoj domov. Keďže sa nám nepodarilo dáko to dohodnúť, tak som stopol rikšu. Áno, takú rikšu, kde vpredu nejaký anglický arab šlape do pedálov a vy sedíte vzadu na sedadle. Netušil som kam ideme, tak som mu proste vždy ukazoval kam má odbočiť a takto som ho chvíľu hnal stále do kopca. Poviem vám, to bola jazda! Keď mi ho začalo byť ľúto, tak som povedal že: „Picadilly!!“, keďže to bola prvá Londýnska vec, čo mi napadla. Zaplatili sme 6 libier za asi hodinu jazdy do kopca v rikši a vystúpili.

Našli sme pár skupiniek cudzincov, s väčšinou sme si pokecali, občas sme zavolali Soni, len pre istotu aby náhodou nezaspala a potom nakoniec sme si vzali taxi. Čierna Škoda Octavia, milý šofér, tak vravím „Wandle road“ a už fičíme. Po polhodine jazdy sme boli na Wandle road, ale ani za boha nevidím Sonin dom. Volám jej ešte raz, nech mi povie smerové číslo, nadiktujem ho taxikárovi.. a zrazu sa zistilo že v Londýne sú dve Wandle road, každá na úplne opačnej strane mesta. Tak sme sa ešte hodinku povozili, zaplatil som nekresťanské peniaze a konečne sme boli doma. Dianka šla ešte húliť so Soninými spolubývajúcimi, ja s Miškou sme šli spať. Ráno som mal na hlave plešinu neznámeho pôvodu o rozmere asi 4x2cm, dodnes nevieme kde sa vzala.

Fabric sme síce nevideli, ale stálo to za to. Takže keď budete nabudúce v Londýne, jebnite si kolesá a hor sa na rikšu!

 Blog
Komentuj
 fotka
luc.ka  10. 1. 2012 00:43
červená červená... žhavím motor a to znamená znamená...
 fotka
luc.ka  10. 1. 2012 00:43
jaj bože... london by som si dala zase raz niekedy...
 fotka
antifunebracka  6. 8. 2013 17:07
super, vzdy ma zaujimalo, ako ziju socky
 fotka
h8u  6. 8. 2013 17:16
ah mám rada tento príbeh
Napíš svoj komentár