Rews

Ronan Keating - Twenty Twenty (2020)



Poďme zakončiť diskografiu Ronana Keatinga recenziou na jeho posledný album, ktorý vyšiel presne na moje meniny (24. júla) tohto roku. Názov reflektuje dve veci. Súčasný rok, v ktorom sa ešte stále nachádzame a súčasne má symbolizovať 20 rokov od vydania debutového albumu "Ronan". Takže je to celkom veľkolepé vydanie, že? Popravde, ani nie. Mám pocit, že od "Fires" sa už nejako výrazne nikto o Ronanovú muziku nezaujímal a s novým albumom to bolo podobné. To by ale nevadilo, keby sa pod povrchom "Twenty Twenty" skrýval album, ktorý by dokázal zaujať svojich verných fanúšikov. Reálne mám ale pocit, že kým na predošlých dvoch albumoch som videl aspoň snahu nejako zaujať, tak tento album je robený absolútne podľa príručky a šablón.

Je tu absolútne zrejmé, že Ronan nevie opustiť svoje pohodlné zóny a okrem toho sa tentokrát ani autorsky na albume moc nepodieľal. Album má dokopy 3 autorské skladby, 3 remaky skladieb z debutového albumu a 7 ďalších skladieb. Okrem toho asi Ronan chcel vynahradiť všetkým mimo Austrálie a Nového Zélandu fakt, že sa nemohli dostať k albumu "Duet", lebo až 7 skladieb má speváckych hostí. Nemal by som s tým dokopy veľký problém, keby to ale minimálne nejako album oživilo. Lebo počas počúvania mi bolo dokopy jedno či počujem Ronana, alebo Shaniu Twain, Emeli Sandé alebo Robbieho Williamsa. Ich prítomnosť ale album nijako neoživuje. Myslím, že vám úplne stačí pozrieť sa na názvy skladieb a bude vám jasné čoho sa dočkáte. A nakoľko obálka sľubovala trošku pestrejšiu paletu muziky, ide o celkom veľké sklamanie.

Nebudem na tomto mieste klamať, no od albumu "Fires" som už vnútorne nebol na žiadny ďalší Ronanov album veľmi zvedavý. Najmä keď sa postupne začalo ukazovať, že jeho kariéra po albume "Turn It On" už nikdy nenabrala rovnaký smer a začalo to ísť len dole vodou. Niekto bohužiaľ vyhorí príliš skoro. A napriek tomu, že tento album má niekoľko dobrých momentov, ako celok ho odporúčať nemôžem. Poďme sa teda pozrieť na dobré momentky albumu.

Singel "Little Thing Called Love" je podľa mňa najlepšia skladba, ktorú som od Ronana počul za veľmi dlhú dobu. Čím viac ju počúvam, tým je návykovejšia, má veľmi dobré posolstvo a nepôsobí ako absolútny gýč do vetra. Dokonca má aj v slohách niekoľko zaujímavých harmónií, ktoré ma presviedčali, že tento album bude výnimočný. Žiaľ, táto skladba je vo vysokej miere highlightom albumu a ostatok sa jej nepribližuje ani na míle.

"When You Say Nothing At All" sa dokopy nejakej výraznejšej zmeny nedočkalo. Je maximálne počuť, že je skladba trošku prespievaná a obohatená o vokály Alison Krauss. Dokopy vám len pripomenie, že bola skvelá pred dvadsiatimi rokmi a je skvelá aj teraz. A možno skutočnosť, že sa nedočkala nejakých veľkých zásahov spôsobilo, že stále funguje veľmi dobre. Je to proste príjemná spomienka na staré dobré časy a poteší.

Remaky "Lovin´ Each Day" a "Life Is A Rollercoaster" sa dočkali oveľa výraznejších úprav, no dokopy nemám pocit, že by nejako skladbám prospeli. Myslím si, že aj v týchto kabátoch sú spracované dobre, no načo sa uspokojiť s dobrými verziami, keď pôvodné sú oveľa silnejšie a nápaditejšie. Úprimne poviem, že radšej by som sa zabával na 19 rokov starej originálnej skladbe "Lovin´Each Day" než by som si kedykoľvek zapol túto. Sú spracované okey, no v podstate mi opäť len pripomínajú, prečo mám rád originálne verzie.

"The Big Goodbye" hodnotím ešte ako jednu skladbu, ktorá má niekoľko zaujímavejších momentov. Úvod dokáže navnadiť, text skladby pôsobí úprimne a Robbie Williams do toho dáva skutočne všetko čo môže. Spolu s "Little Thing Called Love" pôsobí ako skladba, do ktorej išlo aj niečo trošku viac.

Zvyšok albumu pre mňa neponúka dokopy nič, čo by stálo nejako za to vyzdvihnúť. Hoci znejú všetky celkom dobre, neprinášajú nič čo by som si ako poslucháč zapamätal alebo už Ronan v minulosti nepriniesol. Viac-menej pôsobia ako skladby, ktoré sa nestihli dostať na predošlý album "Time Of My Life" Vyzdvihujúce lásku a predstavovanie ju ako najsilnejšiu a najväčšiu silu. Je to škoda, lebo hostia na tomto albume podávajú na skladbách dobré spevácke výkony, no skladby nie sú dokopy ničím výnimočné.

Za asi najvýraznejší z týchto duetov môžem možno označiť skladbu "One Of A Kind" s Emeli Sandé. A aj to len preto, že ich hlasy dokopy znejú veľmi príjemne. Skladby však pôsobia ako keby boli robené pre Westlife niekedy v roku 2005. A dokonca si myslím, že aj tí by ich dokázali spracovať popovejšie, než čokoľvek čo sa nachádza na tomto albume. Ronanovi očividne dochádzajú nápady a potom sa len vracia so skladbami, ktoré nám ako poslucháčom už dokopy nič nepovedia. Pretože zaspali dobu a v ničom neprekonávajú svojich predchodcov. Veľkej dávky farieb sa tu rozhodne nedočkáme.

Nebudem teda tento album dlhšie rozoberať. Poďme si spracovať zhrnutie. "Twenty Twenty" mohol ukázať, že Ronan stále vie robiť popovú muziku a dokáže udrieť správne na struny, no tu sa to rozhodne nepodarilo. Napriek tomu, že mám Ronanovu muziku rád, tak ma čím ďalej tým viac začína nudiť a tu je to asi najslabšia kolekcia skladieb od čias "Bring You Home". Napriek tomu, že má niekoľko dobrých momentov, tak vrátim sa k nim maximálne individuálne. Plus je škoda, že tu máme 3 remaky starých singlov, z ktorých dokopy jeden pôsobí ako keby si zachoval svoju skutočné ja. "Twenty Twenty" jednoducho pôsobí ako staré klišé, ktoré už nepotrebujete počúvať znovu. A odporúčať ho rozhodne nemôžem. Myslím si, že Ronan má na konte oveľa lepšiu muziku, ku ktorej sa ako poslucháč vrátim skôr. A album je viac priemerný, než dobrý.

A tým uzatváram sériu recenzií na albumy Ronana Keatinga. Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas na to si ich prečítať a jediné čo už len na konci poviem je, že sa uvidíme pri ďalšej sérii albumov. Pre tých, ktorí chcú vedieť o koho pôjde je informácia na mojej nástenke a do tej doby sa lúčim.

Hodnotenie: 5/10



autor: Endre-silentname, 18. november 2020 09:35
Zdieľaj článok na facebooku
199 odoberateľov
Endre-silentname

Čo môže človek o sebe napísať na 1000 znakov? Ťažko povedať. Človek si pamätá časy spred desiatich rokov, keď venoval Birdzu skutočne obrovské množstvo času. Dnes už žije úplne iný život. No niektoré veci sa nezmenili. Stále milujem písanie, stále milujem hudbu, knihy a najmä aj filmy. Možno keď budem mať záujem, tak môžem venovať aj pár názorov na pár obľúbených filmov. Ak vás to bude zaujímať. Plus si rád opäť vypočujem názory na svoje poviedky alebo básničky, ktoré možno opätovne niekedy zavesím. Je fajn sa po rokoch vrátiť. A dúfam, že tentokrát už na dlhšie, než na pár dní. :)

Komenty k článku