Rews

Ronan Keating - Bring You Home (2006)

Štvrtý album Ronana Keatinga, "Bring You Home" je v mojich očiach otvorenie Pandorinej skrinky. Na tento album som sa tešil. Boli to skoro 3 roky od "Turn It On", a hoci sme sa dočkali niekoľko nových skladieb na jeho kompilácii "10 Years Of Hits", tak ja som dokopy videl len pred očami, že chcem mať nový produkt od môjho obľúbeného speváka. A keď som sa ho roku 2006 konečne dočkal, natešene som ho vložil do svojho prehrávača, pustil ho a vnútorne sa snažil presvedčiť seba samého, že som bol s výsledkom spokojný. Lenže aj keď sa dívam na svoje 18 ročné ja, ktoré sa vtedy považovalo za veľkého Ronanového fanúšika, vnútorne som nemal ten istý pocit ako keď som počúval Ronanove staršie albumy. Napriek tomu, som sa snažil presvedčiť sám seba, že to je dobrý album. Lenže roky neskôr sa utvrdzujem skôr v tom, že "Bring You Home" bolo prvé veľké obrovské zakopnutie, po ktorom už sa Ronan nikdy nepostavil poriadne na nohy.

Napriek tomu, že sa o produkciu albumu opäť postaral Mark Taylor znie "Bring You Home" ako keby ho robil úplný amatér. Nástroje nemajú dokopy žiadnu energiu alebo silu a počas tých skoro 50-tich minút, ktoré s týmto albumom strávite nenájdete asi jediný moment, ktorý by na vás nejako výrazne zapôsobil. Bicie sú slabučké a celé je to dokopy len pretkané všade naokolo akustickou gitarou a pianom. No problém je takisto, že pri väčšine skladieb prichádza aj obrovský deja vu pocit. Ideálny príklad je najmä "This I Promise You", ktoré kostrou pôsobí ako keby chcelo byť nové "When You Say Nothing At All. A aby toho nebolo málo, tak sa dočkáme aj niekoľko coverov. A napriek tomu, že som chválil Ronana za skvelé covery skladieb Kennyho Rogersa na minulých albumoch, tu tým skladbám chýba niečo, čo by ich urobilo zaujímavejšie alebo zapamätateľnejšie. Ako sú teda na tom individuálne skladby?

Album otvára najdlhšia skladba "Friends In Time", v originále od The Golden Horde. Ten som osobne nepočul, no v tejto verzii skladba zaujímavo nepôsobí. Drží sa príliš vzadu na to, aby nejakým spôsobom upútala a ku koncu len vyslovene zabíja čas zbytočný "Whoo o-o-o" vokálmi, ktoré nič nepridávajú. Nie sú tu zaujímavé harmónie alebo čokoľvek, čo by stálo za pozornosť. Napriek tomu je to asi jedna zo skladieb, ktorá sa pamätá lepšie než iné. "This I Promise You" som už trošku spomenul vyššie, no dokopy ani neviem či sa dá povedať niečo viac. Skladba sama o sebe je okey, no ničím výrazne zaujímavá alebo originálna. Jediné čím skutočne vyniká je fakt, že mi pripomína melódiou "When You Say Nothing At All. Ak to je to čím vyniká najviac, nemá sa moc čím chváliť.

"All Over Again" ako duet s Kate Rusby má celkom schopne spracovaný refrén a hlavne jeho vybudovanie, no v tomto bode už akosi Ronanove duety nemajú ten istý efekt ako v prípade "We´ve Got Tonight" alebo "Last Thing On My Mind". Tie skladby mali oveľa silnejšiu charizmu, ktorá ma dokázala presvedčiť. "All Over Again" je možno lepším elementom albumu a hlavne v refrénoch nechá Ronan trošku lepšie vyznieť svoj hlas, aj tak ale platí, že na svojom konte už mal Ronan oveľa silnejšie skladby. Na druhú stranu to je asi jeden z najzaujímavejších momentov.

Cover "Iris" od Goo Goo Dolls trošku zdvíha atmosféru albumu a začne nás jemne preberať, no rovnako si priznajme, že originál je oveľa silnejší a pôsobí úprimnejšie. Ronanova verzia je síce asi najlepším momentom na tomto albume, no keby sa umiestnila na "Turn It On" alebo "Destination", pravdepodobne by som si ju ani nevšimol. Minimálne ak by tam znela takto. A k "To Be Loved" poviem, že to znie ako nevydaná Westlife skladba. A po hľadaní informácií som dokonca zistil, že pôvodne aj bola napísaná pre Westlife. A album opäť začne upadať do pomalého unaveného znudeného pop-rocku.

"Superman" nás na tomto albume nezachráni, lebo Ronan jednoducho žiadnym superhrdinom nie je. A nemá ani tú energiu, ktorú by možno Clark Kent dokázal mať. V podstate len pokračuje rovnako nastaveným smerom ako predošlé skladby s gýčovitým textom: "I´m no superman, but I will love you the best I can". "It's So Easy Lovin' You" jemne dvíha tempo, no pocitovo mi zase silne pripomína úvodnú skladbu "Friends In Time". Na druhú stranu je to asi posledná skladba, ktorá sa aspoň pokúsi zobudiť svojich poslucháčov. No problémom (a aj väčšiny ostatných skladieb) je text, ktorý opäť pôsobí ako zamilovaný gýč. A ak ste dopočúvali až sem, tak môžem vám pokojne povedať, že energickejšiu skladbu od tejto tu už nenájdete.

"Back In The Backseat" na úvod pôsobí možno trošku energickejšie, no skladba si absolútne nevychytí v refréne svoj moment a tak kopáky vyznejú absolútne do prázdna. Výsledok je skladba, ktorá pôsobí oveľa viac umelo, než tvorcovia cheli. Pripomína viac staré "Get Down" od Backstreet Boys (bez všetkých zaujímavých momentov) než Ronana vo svojich najlepších časoch. A nakoľko album na chvíľku vystúpil zo svojich pomalých vôd, tak je načase sa vrátiť so "Bring You Home", ktorá melodicky pôsobí maximálne neoriginálne. Každý kto si to pustí bude mať pocit, že melódiu už niekedy počul. A nemusím asi hovoriť, že atmosféra opäť upadá.

"Hello Again" má fajn úvod a dobrú gitaru, no platí o nej opäť všetko čo som spomenul pri skladbách ako "Bring You Home" alebo "To Be Loved". Ak ste doteraz ešte nezaspali, tak klobúk dole. Osobne by som rád povedal aj viac, no dokopy som vyčerpal všetky slová už počas úvodných odstavcov. A nevidím dôvod sa pri každej skladbe opakovať. Samé o sebe by som skladby možno ohodnotil ako počúvateľné a príjemné, no keď ich počúvate všetky spolu, tak je to len kolosálna nuda.

Poďme teda na finálne 2 skladby. "Just When I'd Given Up Dreaming" prechádza z pomalého popu do pomalého pop-rocku s ďalším gýčovitým textom a nulovou atmosférou. A finálna "(We Just Need) Time" sa nás možno pokúša na záver prebrať a priniesť niečo energickejšie, no dokopy by som povedal, že skladba má asi toľko energie ako napríklad "It's So Easy Lovin' You, takže žiadna zábava typu "Lovin´Each Day" alebo "I Love It When We Do" sa nekoná. A dokopy je len posledným klincom do rakvy na tento album. Začalo to nudne, pokračovalo to nudne a skončilo to nudne.

Je až neuveriteľné, že na tomto albume robili tí istí ľudia, ktorí nám priniesli roku 2003 album "Turn It On" . "Bring You Home" pôsobí ako produkt absolútnych popových amatérov. Ronan asi nikdy nepochopil v čom boli jeho predošlé albumy dobré. Je pravda, že jeho balady a slaďáky boli často úspešnejšie ako jeho rýchle skladby, no keď sa tvorí album, je potreba nejakým spôsobom vytvoriť atmosféru. A realita je taká, že rýchlymi skladbami dokázal navnadiť a potom nás príjemne upokojiť nejakým kvalitným slaďákom. No tento album dokopy pôsobí ako jeden bezduchý popový gýč, ktorý si myslí, že priniesť 12 prispatých skladieb nás dokáže presvedčiť o kvalitách albumu. Nedokáže. Rokmi ľutujem, že som tento album uložil do svojej hudobnej kolekcie a z albumov, ktoré som si od Ronana vypočul ho hodnotím ako jeho najhorší. Na druhú stranu som si ešte nevypočul 3 z jeho 4-och cover albumov, ku ktorým sa budem postupne počas najbližších týždňov dostávať. No úprimne si nemyslím, že to môže byť o moc horšie ako toto. Ak z nejakého dôvodu máte tento album radi, tak jediné čo vám poviem je, "Super. Užívajte, počúvajte, majte radi." V mojich očiach ale tento album podtŕha všetko, čo by popový album byť nemal. A najhoršie pre mňa bolo to, že musel som čakať 6 rokov, kým som sa dočkal nového albumu od Ronana Keatinga s originálnym materiálom. Čiže na dlhú dobu to pre mňa bolo to posledné, s čím prišiel (nakoľko jeho cover albumy ma nazaujímali). A ten pocit sklamania tu pretrváva dodnes.

Hodnotenie: 3/10



autor: Endre-silentname, 6. október 2020 10:36
Zdieľaj článok na facebooku
199 odoberateľov
Endre-silentname

Čo môže človek o sebe napísať na 1000 znakov? Ťažko povedať. Človek si pamätá časy spred desiatich rokov, keď venoval Birdzu skutočne obrovské množstvo času. Dnes už žije úplne iný život. No niektoré veci sa nezmenili. Stále milujem písanie, stále milujem hudbu, knihy a najmä aj filmy. Možno keď budem mať záujem, tak môžem venovať aj pár názorov na pár obľúbených filmov. Ak vás to bude zaujímať. Plus si rád opäť vypočujem názory na svoje poviedky alebo básničky, ktoré možno opätovne niekedy zavesím. Je fajn sa po rokoch vrátiť. A dúfam, že tentokrát už na dlhšie, než na pár dní. :)

Komenty k článku