la sagesse

Cesta okolo Záhoria na bicykli

1.deň BA - lesík za Malackami – 79 km – „Známe chodníčky“

Piatok 15:00. O tretej je čas kedy už môžem vypnúť PC. Síce mám flexibilnú pracovnú dobu a mám home office, ale príde mi že by som nemal končiť skôr. Dnes som toho veľa nespravil, lebo furt rozmýšľam, čo si ešte zbaliť a čo ma asi čaká najbližšie dni. Lúčim sa s frajerkou, beriem bicykel a púšťam sa do piatkových bratislavských zápch.

Už sú to roky, čo som sa prvýkrát rozmýšľal o nejakej viacdňovke na bicykli. Odvtedy som bol na vyše 10 trampoch, ale s bicyklom vždy na jednodňovkách. Keď som si v máji po 12 rokoch kúpil nový bicykel, tak bolo jasné, že s týmto už musím ísť na niečo riadnejšie. Avšak až v polovici septembra som si našiel čas a spravil si plán – Tour de Záhorie.

Prechádzam po nábreží a kľučkujem medzi chodcami. Rozhodol som sa ísť cez Devín, aby som sa vyhol frekventovaným cestám I. triedy, ktoré sú v Bratislave, najmä teraz v piatky poobede, extrémne rušné. Tých pár kilometrov naviac ma už veľmi nezničí. Takisto si prvé kilometre musím zvykať na jazdu na naplnenom bicykli, teda uprednostním cyklocesty pred cestami primárne určenými automobilovej doprave. Namiesto bežných 10 kg má bicykel spolu s ruksakom 27kg - rozdiel 17kg je spacák, karimatka, oblečenie 2 litre vody, jedlo a ostatná výbava.

Cesta do Devína je vcelku pokojná a pod hradom sa napájam na pomoravskú cyklistickú magistrálu. Tieto miesta poznám veľmi dobre, ale už som zabudol aké sú krásne. Asfaltka sa točí lúkami, ktoré sú občas zaplavované Moravou a navôkol sú bociany. Najmä keď som ešte býval v Karlovej Vsi, tak som sem často, lebo to bol najrýchlejší spôsob ako vypadnúť z mesta. Prechádzam luhmi, ktoré sú veľmi pekne zachované, keďže počas socializmu to boli územia, kde bol zakázaný vstup - do pohraničia s Rakúskom mohli len hraničiari. Ostatní boli hneď v podozrení, že chcú utiecť.

Prvá obec – Vysoká pri Morave a smerujem do lesa. Proti mne ide cyklista a kričí, že nech si dávam bacha, lebo za 2 km je padnutý strom. Milé, že sa ma snaží upozorniť. Pri obchádzaní padnutého stromu musím zosadnúť z bicykla a hneď je na mne niekoľko komárov. Najmä vďaka mimoriadne daždivému júlu sú toto leto premnožené. Cesta sa pomaly mení na jemný štrk a dostávam sa do najzápadnejšej obce na Slovensku - Záhorskej Vsi. Chcel som aj navštíviť najzápadnejší bod na SK, ale kvôli hejnám komárov a žihlave sa rozhodnem ho vynechať. Obzriem si už niekoľký bunker, ktorý nás mál chrániť pred nemeckou inváziou, a idem sa pozrieť ku kompe, ktorou som sa už pred pár rokmi plavil cez Moravu.

Počas západu slnka prechádzam okolo Jakubovských rybníkov a idem do prvého okresného mesta na trase – Malacky. Je tu krásna synagóga a kaštieľ. V parku pred kaštieľom si dopúšťam vodu a stretávam veľký symbol malomeštiactva – skupinku tínedžerov, čo si spolu kráčajú a púšťajú si nahlas hudbu a tvária sa drsne.

Opúšťam mesto po ceste prvej triedy. Našťastie je tu široká krajnica, a teda sa nemusím s kamiónmi tlačiť po tme v jednom pruhu. Popri ceste preskúmavam odbočky do poľa, že či si niekde nemôžem hodiť spacák, ale všade je napísané, že súkromný pozemok a zákaz vstupu. Nakoniec nájdem jednu odbočku a popri kukurici, kde vyplaším malú srnku, sa dostanem do lesíka. Na zemi sú vďaka dubom množstvá žaluďov, no pôda je mäkká piesočnatá. Večera, umyť zuby, pretrieť sa vlhčenými utierkami a idem zaľahnúť.

Spacák mám iba ľahký - komfort je 12°C a je mi trochu zima, lebo noci v polovici septembra sú už chladné. Obvzlášť, keď je človek na zemi. Po čase si obliekam bundičku, na hlave čiapku a snažím sa spať. Prvé noci na výpravách bývajú ťažšie, lebo bývam menej unavený. Často sa budím, ale aspoň sa mi veľa sníva, lebo ja si zvyknem nepamätať sny. No, bohužiaľ od pohrebu jedného kamaráta, sú tie sny občas ťažšie, resp. rána po zobudení.

2. deň Lesík za Malackami - Veľká Javorina – 164 km – „Makačka“

Budík zvoní ešte za tmy. Dojedám orechový závin značky Ölz (oveľa lepší ako tie slovenské) a natieram si tortilu rybacou nátierkou. Prvý krát na výlete tohto druhu som si bral tortily a nie chlieb. Má to svoje výhody - šetria objem, hmotnosť a sú menej náchylné plesnivieť.

Pri balení si vecí príde ku mne poľovník a pýta sa ma, či sa nebojím, že ma tu niekto zastrelí. Nemám rád poľovníkov. Myslím, že oni sú tí, ktorí sa majú starať o to, aby sa ľudia nemuseli báť spať v lese. Po pár replikách odchádza a v rannom opare okolo siedmej idem do Veľký Levár. Na pumpe si dokupujem vodu, kofolu, sladkosti. Hodím očkom na kostol a na zopár habánskych domčekov. Pre tých, čo nevedia – habáni boli nemeckí anabaptisti, ktorí dlho žili na Morave a na západnom Slovensku, a potom pred prenasledovaním utiekli do Sedmohradska, a potom do južného Ruska a teraz žijú v Amerike. Robili takú tú peknú maľovanú keramiku.

Prvýkrát dnes prechádzam ponad diaľnicu a pred obcou Závod idem do poľa. Všetko je mokré od rosy, tak sa mi premáčajú tenisky. Vyplaším zopár srniek a konečne sa dostanem ku vahadlovej studni. To je taká s veľkým brvnom, ktoré slúži ako protizávažie pre vedro s vodou, ktoré sa vyťahuje zo studne. Avšak voda v nej je dosť špinavá. Robím si zopár fotiek a idem ďalej.

Stále je vcelku kosa. Prechádzam Moravským Svätým Jánom a idem si pozrieť most do Rakúska. Je zvláštny tým, že je na ňom zdvihnutá závora a značka, že medzi 0:00 – 5:00 je zákaz vjazdu. Neviem prečo, ani neviem, či tá závora sa spúšťa v noci alebo iba keď je vysoká voda na Morave.

Napájam sa na štrkovo-asfaltovú pomoravskú cyklistickú magistrálu a idem okolo ďalších bunkrov. No, čoskoro sa zasa musím odpojiť, lebo si chcem ísť pozrieť 3hraničný bod. Pri Morave je na oboch brehoch niekoľko chatiek/prístreškov, čo patria rybárom. Na jednom je veľký plagát s caps-lockovým nápisom „KOKOTI: VNÚTRI JE UŽ NAJEBANÉ TAK TO TU PROSÍM UŽ NEROZJEBÁVAJTE. CHODÍM SA SEM IBA VYSPAŤ, UDRŽUJTE TU PORIADOK. FOTOPASCA JE V STROMOCH, ABY SOM MOHOL VAŠE VYJEBANÉ CHRÁPY SPOZNAŤ! S ÚCTOU ŠNOPY“. Šnopyho mi je úprimne ľúto.

Lesnou blatovou cestičkou prídem k 3hraničnému riečnemu bodu CZ-AU-SK. Je to sútok rieky Morava a Dyje. Na slovenskej strane je nejaká neurčitá socha a lavičky so stolom. Nemôžem dlho zostať, lebo je tu enormne veľa komárov. Pokračujem po blatistých cestách a snažím sa dostať späť na magistrálu. Po niekoľkých brodoch cez blato stratím nervy a po najbližšiej spevnenej ceste – starej signálke – sa vraciam takmer kilometer späť. Radšej si čo-to nadídem, ale budem sa menej brodiť blatom. Očistím si bicykel od najväčšej špiny a pokračujem na sever. Spravil som chybu, že som si nezobral kefu na čistenie reťaze, prehadzovačkz a podobne – teraz by sa mi šikla. Na cyklotrase už stretávam prvých cyklistov. Po modrom mostíku prejdem cez riečku Myjava a po čase odbáčam do Kútov.

Kútmi a Kuklovom len preletím a zastavujem sa až pri impozantnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštín-Stráže. Vyšlapem si to ešte k jazerám nad mestom, avšak nič zaujímavé tu nie je. Voda, zopár rybárov a dvojica mládežníkov potácajúcich sa s Finlandiou v ruke.

Pokračujem smerom na Gbely a cestou predbieham skupinu asi 20 cyklistov a idem do prvých kopčekov. Na kopcoch ma niektorí dobiehajú. Plne naloženému sa mi ide ťažko a slnko, ktoré už stihlo vystúpať, mi tiež nepomáha. Zastavujem sa na kopci Ostrý vrch, na ktorom je altánok, drevený kríž a krásny výhľad na Gbely. Na messenger mi píše babka, že či sme s frajerkou zdraví (lebo som bol pred 2 týždňami na svadbe, a preto bol na home office), tak si chvíľu spolu píšeme. Od prepuknutia pandémie som ju nenavštívil a asi ani tak skoro ešte nenavštívim. Je super, že aspoň má facebook a vieme si vymeniť občas nejaké tie správy.

Po prestávke klesnem do mesta (áno, Gbely sú už mesto) a zastavím sa v obchode na doplnenie zásob a jedla. Takisto pred obchodom oddychujú dvaja cyklisti s cestnými bicyklami. Zo Stravy neskôr zistím, že idú 180km okruh po Záhorí. Ja pokračujem smerom k Adamovským jazerám, kde zasa stretávam tú istú skupinu cyklistov, čo za Šaštínom-Stráže. Prehodíme pár slov, poviem, že idem spať na Veľkú Javorinu a nechám ich ísť napred, kým si spravím zopár fotiek. Keď ich zasa obieham na štrkovej pomoravskej magistrále, tak počujem ako jeden z nich vraví druhému „To je ten makač, čo ide na Javorinu“. Pobaví ma to, ako makač sa necítim.

Toto je jeden z najkrajších úsekov dňa. Pekná cestička popri Morave. Míňam lávku pre cyklistov do ČR. V okolí je tu veľa turisticky atraktívnych miest – napr. na Morave sú hneď Mikulčice so slovanských hradiskom. Ja odbáčam, lebo si chcem pozrieť najstarší kostol na území SR - Kostol svätej Margity Antiochijskej nad obcou Kopčany. Bohužiaľ je v rekonštrukcii, teda tu nepobudnem veľa a pokračujem až do Holíča.

Už som tu raz bol na bicykli, vtedy som šiel za jeden deň z Bratislavy, cez Lanžhot a Hodonín do Holíča. V tej dobe to bola pre mňa epická jazda roka. Kuknem na ošarpaný majestátny zámok (aký je rozdiel medzi zámkom a kaštieľom?), megality (slovenský Stonehenge) a vyšlapem si to k veternému mlynu. Pri zjazde si ešte odfotím pekný pravoslávny kostol a po hlavnej ceste idem ďalej do Skalice. Avšak musímm uznať, že Holíč má na svoju veľkosť nezvyčajne veľa zaujímavých miest.

Skalica je ďalšie krásne mesto na mojej trase. Historické centrum je priam úžasné. Románska rotunda, gotický kostol, secesné domy a ulice s mačacími hlavami. Proste nádhera. Avšak nemôžem sa dlho zdržovať, lebo čas ma tlačí. Rýchlo sa presúvam k prístavu na Baťovom kanáli. Tu je to už trochu prepchaté turistami. Hádžem do seba liter čapovanej kofoly a kuracie nugetky s hranolkami. Síce skôr také bufetové jedlo, ale viac tu nemajú. Dokonca nemajú ani pitnú vodu v umývadle, tak musím kupovať minerálky. Ale tak buďme radi aj za to, že tu vôbec je – dozvedám sa z informačnej tabule, že drvivú väčšinu výdavkov na stavbu celého prístavu zacálovala EÚ.

„FRANTO!!! Jak ses to díval to tý mapy! Však do Skalice to je ješte hodinu podľa rázcestníku!“ S pobavením sledujem skupinku škriekajúcich českých cyklistov. Vraj šli 40 km z kopca a malo to byť menej a teraz pôjdu do kopca a iba Franto sa díval do mapy atď. Neviem síce z akého kopca šli, lebo na okolí nie je žiadny, z ktorého by mohli ísť 40km, ale teda dobre. Vysvetlím im, že rázcestník je pre peších, teda to z ďaleka nie je 1 hodina do Skalice a idem rýchlo preč. Mal som v plán byť v prístave do tretej poobede, čo som splnil a ešte som mal aj občerstvenie. Sú tri a ja cez most prechádzam do ČR.

Cyklocesty v okolí kanála sú prepchaté víkendovými cyklistami idúcimi max 15 km/h. Predieram sa nimi do obce Sudoměřice, kde sa odpájam od hranice a pokračujem po ceste do obce Petrov. Tu sú krásne typicky moravské vínne sklepy.

Mám za sebou už vyše 110 km a začínam to cítiť. Aj terén sa začína vlniť a musím šetriť sily na záverečné veľké stúpanie. Teraz mám nadmorskú výšku okolo 180 m.n.m. a čaká ma výstup do 960 m.n.m.. Je koniec výletovania sa a kochania sa. Zapínam navigáciu, nech ma najkratšou cestou vhodnou pre cestné bicykle donaviguje do poslednej osady a zapínam v sebe autopilota. Bez zastávky prechádzam pahorkatinou. Hore kopec – dole kopec – hore kopec – dole kopec. Potom začnú byť hore kopce väčšie ako dole kopce. Navôkol sú polia, v dedinách kravy a vietor takmer žiadny. To čo ma však zaráža, že tu na Morave sa cyklisti nezdravia. Bežne na Slovensku keď sa stretnú na ceste nejaký poriadnejší cyklisti (nie dedinskí) tak si mávnu rukou. Keď na pumpe/pred obchodom sa stretnem s cyklistami, tak sa tiež pozdravíme a porozprávame sa, že kto kam ide a tak. Vytvára to taký príjemný pocit, že tvoríme komunitu. Avšak tu sa také nedeje, keď mávnem, tak tu mi neodmávnu.

Stúpanie do veľkej obce (takmer 3000 obyvateľov) Velká nad Veličkou mi dá riadne zabrať. Ďalej sa už mení aj ráz krajiny. Polia vystriedali lesy a kopce. Idem dolinou a úzka cesta sa kľukatí popri potoku. Aj sa citeľne ochladilo a cítim sa ako keby som bol niekde na strednom Slovensku. V osade Fojtíkovy mlýny už mám 400 m.n.m. a posledný krát zastavujem pred záverečným stúpaním. Zistil som totiž, že som si doma stiahol do apky mapy.cz Juhomoravský kraj, ale nie Zlínsky a stúpanie je už v Zlínskom kraji. Tak si ešte na dátach pozriem ako to stúpanie bude vyzerať a pre istotu spravím printscreen.

Božské eurofondy verzia 2: väčšina stúpania, ktorého som sa bál ako čerta, bola krásna vďaka božsky úžasnému novému asfaltu. Ešte jarky na odtok dažďovej vody neboli dorobené, na kraji cesty som míňal aj odstavený cestný valec a na stromoch boli tabuľky, že mám byť opatrný, lebo som na stavbe. Nechýbala ani tabuľa s informáciou, že sa to celé deje vďaka EÚ. Cesta sa pod vrcholom Veľkej Javoriny, ktorá je na slovensko-českej hranici, točí na slovenskú stranu. Presne na hranici končí aj krásny asfalt a začína kamenistý úsek. Aj keď je krátky, tak je pre mňa utrpením. Aby sme sa rozumeli, že prečo, tak ja viem bicyklovať aj do kopca, ale keď máte 17 kg nákladu, v nohách 160 km, gravel bicykel (teda nie horský – žiadne odpruženie), tak to naozaj nie je ľahké.

Na vrchole som úplne odpálený. Ani zrkadlovka sa mi z ruksaku nechce vyťahovať. Síce je výhľad so slnkom tesne nad obzorom pekný, no moje celkové vyčerpanie po celom dni mi bráni si ho naplno vychutnať. Na vrchole je aj niekoľko turistov, keďže zo Slovenskej strany sa takmer až sem dá dostať autom.

Hneď na hranici, na slovenskej strane, je vysielač a pár stoviek metrov ďalej na slovenskej strane je chata s parkoviskom. Trošku mi to pripomína Martinky, akurát tu sa nelyžuje.

V chate mi našťastie povedia, že majú ešte voľnú izbu, ale keďže som sám, tak bude noc stáť 25€. Bez sťažností beriem a platím rovno aj za smažák s hranolkami, dve pivá, jednu kofolu a raňajky čosi vyše 40€. Na bločku si všimnem, že chata patrí pod firmu sídliacu na Pribišovej ulici v Bratislave – tam som býval asi 12 rokov. Sranda – takto sa buduje ten vysoký HDP na obyvateľa v Bratislavskom kraji.

Na terase všetko to jedlo a pitie hádžem do seba. Doterný chatový kocúr vyskočí na lavicu oproti mne a snaží sa ma presvedčiť, aby som mu niečo dal, ale na mňa tie jeho okále neplatia. Ubytovanie na chate už má svoj vek, ale nie som náročný – vystačím sa tu s tými spoločnými sprchami. Po dvoch dňoch a 240 km je každá sprcha dobrá. Umývadlo mám na izbe a bicykel mám zamknutý v suteréne chaty – a dokonca tu je aj wifi. Hotel Sheraton pri Eurovei sa môže ísť strčiť.

3. deň Veľká Javorina – Jablonica – 83 km – „Kopaničiarsky kraj“

O ôsmej ráno som na raňajkách a tlačím praženicu s čajom za 6€. Neviem, či to bol až taký výhodný obchod, ale na druhej strane, je to jediné teplé jedlo, ktoré dnes budem mať. Pýtam sa čašníčky aká je cesta na blízky kopec Jelenec – či to dám na gravely. Dozvedám sa, že to je normálna lesná cestička bez kameňov „ihličie a tak“ a vraj to v pohode dám. Ešte jej porozprávam ako chatársky kocúr skočil na parapetu otvoreného okna a snažil sa mi dostať do izby. Slečna je zjavne pobavená.

O deviatej opúšťam chatu a idem na spomínaný Jelenec. Mrzí ma, že môjmu cyklistickému dresu nepomohlo vypratie v studenej vode a ďalej výrazne zapácha – ešte k tomu je aj dosť vlhký, lebo nevyschol cez noc. Tá cesta na Jelenec nakoniec až tak v pohode nebola. Aj vďaka svalovici som miestami musím potlačiť bicykel – boli aj šutríky a keďže les je listnatý, tak žiadne sľubované ihliči. Našťastie to nebolo ďaleko. Sú tu nejaké dve opustené polorozpadnuté budovky a rozhľadňa, na ktorú je výstup na vlastné nebezpečie. Je to pôvodne vojenský vysielač a jediná cesta naň je po rebríku – konkrétne 40 metrov po piatich 8 metrových rebríkoch. Na prvý pohľad je to fajn, ale keď si človek uvedomí, že je to výška 12 poschodovej budovy, tak to číslo naberá iný rozmer. Na konci vcelku cítim aj ruky. Ale výhľad je pekný.

Vraciam sa ku chate a idem na dlhý asfaltkový zjazd. Ja to nezvyknem úplne púšťať na takýchto miestach. Nikdy človek nevie, či za zákrutou nie je chodec alebo auto, ktoré pri ostrých zákrutách zachádza do protismeru. Takže dusím trochu svoje kotúčové brzdy. Snažím sa brzdiť, tak intervalovo aby bola menšia šanca, že ich prehrejem a zníži sa tým ich účinnosť.

Pod stúpaním odbáčam smerom na východ – chcem ísť cez Moravské Lieskové. Prechádzam kopanicami a prvými stúpaniami. Nohy mám po včerajšku na kašu. Každé stúpanie idem na oveľa ľahších prevodoch než by som šiel inokedy a aj tak mi dáva zabrať. A to zatiaľ stále prevažne klesám. Moravské Lieskové, Horné Sŕnie a vchádzam do Nového Mesta nad Váhom. Celé je to tu kraj Ľudmily Podjavorinskej. Tá má rodný dom v neďalekých Bzinciach pod Javorinou, ktoré som obišiel a tu v Novom Meste má v centre na námestí múzeum. Trošku si prejdem centrom a hurá do Čachtíc. Keďže som dnes neskôr vyrazil a zdržal sa na Jelenci, tak sa nechcem zdržovať, lebo viem, že ma zdržia kopce.

V Čachticiach naskakujem na prvé z dvoch väčších stúpaní dňa – Čachtický hrad. Z 190 m.n.m. idem do 360 m.n.m. a miestami aj so sklonom okolo 15%. Do kariet mi ani nehrá, že je poludnie a na polovicu septembra je nezvyčajne teplo – niečo tesne pod 30°C. Prechádzam okolo platených parkovísk plných áut a pokračujem kľučkujúc pomedzi rodinky, ktoré sa tiež rozhodli stráviť nedeľu na hrade. Záver je na prašnej lesnej cestičke a končím pred bránou hradu, kde lapám po dychu a kvapká zo mňa pot. Nikde ani nie je tieň, kde by som sa skryl, tak si pozriem výhľad, spravím fotku a idem preč. Tak som to mal v podstate aj v pláne. Vedel som, že sa mi nebude chcieť si ísť obzerať hrad. Nie, že by mi vadilo platiť vstupné, ale nemám ani kde dať bicykel a celkovo sa mi nechce zastavovať.

Chcem pokračovať do Višňového a ak si nechcem nadchádzať veľa kilometrov, tak musím ísť veľmi strmou lesnou cestou. Teraz je sklon okolo 17-18% a to nehrozí aby som na lesnej ceste s konármi, kameňmi a s ostrými zákrutami dal na bicykli. Prvý úsek idem vedľa neho a keď sa to trošku vyrovná, tak si sadnem na bicykel, ale nohu pri svahu mám vysunutú z klietky na pedáli, aby som sa vedel oprieť, keď ide do tuhého. A zasa raz dusím brzdy.

Našťastie to netrvá dlho a som vo Višňovom (nie v tom pri Žiline, kde chýba ten sprostý tunel). Mám však všetkého akurát tak dosť. Zaklincovávam to v prvej krčme, kde do seba hádžem dva nealkoholické radlery, dopĺňam vodu a rozprávam sa s circa 12 člennou skupinkou asi 40-50ročných cyklistov. Sú ubytovaní niekde na Považí a chodia na také 60 kilometrové cyklovýlety do okolia. Pekná dovolenka.

Ďalšie kopanice s vlnovkami. Hore kopec, dole kopec, hore kopec, dole kopec. Všetko sú to pomerne krátke stúpania so sklonom do 4-5% no nedávam to s úsmevom. Ako krajina je veľmi pekná. Je to príjemná zmena, lebo u nás na dolniakoch to vyzerá inak. Je to tu veľmi pekné. Len tie kopce a boľavé stehná ma netešia. Posledné stúpanie do Košarísk má prevýšenie okolo 100 metrov a nechce sa mi ísť zasa dole do dediny. Pohrával som sa s myšlienkou si obzrieť rodisko Milana Rastislava Štefánika a potom ísť na Bradlo, ale jednoducho som to vzdal. Pred prvým domom odbáčam a pokračujem rovno na Bradlo. Od Višňového som na ceste tretej triedy. Áut tu veľa nie je ale motorkárov požehnane. Ale tí sú vcelku v pohode, lebo ľahšie sa zmestíme spolu na cestu, keď ma predbiehajú.

Po čase sa z cesty odpájam a idem po asfaltke, neskôr po lesnej cestičke. Zasa občas potlačím a som na Bradle. Sú tu desiatky ľudí. Tak už to chodí na miestach, kam sa dá dostať autom. Ja som tu už tretí raz. Prvýkrát som sem prišiel peši z Bratislavy. Druhýkrát to bolo v snehu z Myjavy. Avšak aj na tretíkrát to tu je krásne. Dojem mi pokazí skupina mužov, čo rozvesia veľkú zástavu na mohylu a začnú si pripravovať nejaký príhovor, ktorý chcú natáčať. Popri tom začujem niečo o Perúnovi a rozhodnem sa, že toto fakt nepotrebujem vidieť a idem do Brezovej. Cesta je širšia s rovnými úsekmi, tak tú brzdu až toľko nemusím dusiť, no zasa je na nej dosť áut, tak si to tiež nemôžem pustiť na voľno. Mám na zjazde priemerku 40 km/h, čo nie je až tak veľa. Na Strave vidím, že najlepší majú priemer cez 60 km/h.

V Brezovej si pozriem dve veci. Najprv pamätník na cintoríne obetiam dobrovoľníckych výprav, prvej svetovej vojny a druhej svetovej vojny. Robil ho architekt Dušan Jurkovič, ktorý aj robil mohylu na Bradle a takisto je z rovnakého kameňa.

Druhá pozoruhodnosť obce je tiež pamätník robený Dušanom Jurkovičom a je pamätníkom septembrovej výpravy 1848, kedy sa 5000 mužov (ale iba 1000 bolo vyzbrojených) postavilo maďarským gardistom.

Za Brezovou stojím na pumpe. Pumpy sú super, lebo sú otvorené aj cez sviatky a nedele a majú bagety, sladkosti, kofolu a minerálku. Všetko čo cyklista potrebuje na natankovanie. Tak si sedím na obrubníku a všetko do seba ládujem. Nie som jediný, je tu niekoľko ďalších motorkárov a zopár cyklistov.

Pôvodne som uvažoval, že by som sa mohol ísť pozrieť aj do hlavného mesta Záhoria – Senice avšak vzhľadom na môj fyzický a psychický stav tento nápad opúšťam a pokračujem na juh. Vlnky sa pomaly vyrovnávajú a ja opúšťam kopaničiarsky kraj.

Vchádzam do Jablonice a náhodnej domácej sa pýtam, či sa dá kúpať v nádrži nad obcou. Vraj áno, teda už viem, kde budem spať. Síce mám iba čosi vyše 80 kilometrov, čo nie je žiadny heroický výkon, ale nastúpané na kopcoch mám vyše 1000 metrov a takisto ma ospravedlňuje včerajší výkon a svalovica. Ešte sa pozriem na rozpadnutý kaštieľ a na pamätník obetiam druhej svetovej vojny, ktorý je „ozdobený“ delom. Potom pokračujem k vodnej nádrži, ktorú si obídem dookola a zaparkujem na opačnej strane ako je cesta a mnoho rybárov. Dokonca tu mám krásne drevené mólo, na ktorom sa dá spať a je tu aj blízko krásna latrína. Teda relatívne luxus. Okúpem sa v nádrži – voda je pre mňa príliš studená na nejaké veľké člapotanie. Zjem tuniaka na večeru a po zotmení idem spať. Celú noc je počuť hlasné ručanie jeleňov. Našťastie nie som pri žiadnom väčšom meste, teda tu nie sú hlučné mládežnícke skupiny podgurážené alkoholom.

4. deň Jablonica – Bratislava – 90 km – „Boj o životný priestor s kamiónmi“

Budím sa pred siedmou. Aj napriek ručaniu sa mi spalo vcelku dobre. Hádžem do seba drobné raňajky a trochu vody. Nemám jej po noci veľa, tak musím šetriť. O ôsmej odchádzam a napájam sa na cestu druhej triedy, po ktorej pôjdem väčšinu dnešnej trasy. Na ľavo sú Malé Karpaty, na pravo je vojenský obvod. Úzka cesta bez krajnice a na nej kamióny. Nočná mora toto. Keď ide oproti auto, tak kamión nebrzdí, ale natrepe sa medzi auto a mňa na bicykli. Keďže ide rýchlo, tak rýchly vzduch, ktorý ťahá vytvára podtlak a ťahá ma pod kolesá – jednoduchá fyzika opísaná Bernoulliho rovnicou. Ale pre cyklistu veľmi nebezpečná vec, no to veľa vodičov nechápe alebo im je to jedno. Bohužiaľ nemám moc na výber kadiaľ inakade ísť.

V Cerovej sa zastavujem v obchode aby som dokúpil vodu, acidko, nealkoholický radler, kofolu a sladkosti. Pozriem si ďalší kaštieľ, v ktorom sídlia sestry Svätého Kríža a idem ďalej na juh. Plavecký Peter, Plavecký Mikuláš a Plavecké Podhradie. Nie, žeby tu ľudia v minulosti veľa plávali – Plavci boli asi kmeň Polovcov, ktorý to tu obýval a v Uhorsku boli platení ako žoldnieri. Niečo ako v Petržalke je Pečniansky les pomenovaný podľa kmeňa Pečeňov.

Ďalej je tu Sološnica – obec pod kopcom Vápenná (miestny nazývajú aj Roštún). Na kopci je kamenná rozhľadňa, z ktorej je pekný výhľad. V obci si spravím krátke zastavenie, lebo nesmiem vynechať ďalší pomník obetiam tentoraz prvej svetovej vojny. Bol postavený v medzivojnovom období, tak je na ňom nápis bez tej číslovky prvej.

Autá ma stále nebezpečne obiehajú. Keď bicyklovávam po Bratislave, tak sa často odliepam od krajnice a idem cca v tretine pruhu (teda čosi vyše metra od krajnice), aby autá pri predbiehaní museli dávať smerovku a zachádzať do druhého pruhu. Vtedy zvyknú mi dávať viac priestoru a celé predbiehanie je bezpečnejšie. Bezpečnejšie pre mňa, pre auto idúce oproti a aj pre samotné predbiehajúce auto. Toto je pravidlo, ktoré sa dozviete asi na každom školení asertívnej jazdy na bicykli v premávke (zúčastnil som sa jedného takého školenio-workshopu) a je vcelku účinné. Ale na takejto ceste s kamiónmi si to netrúfam. Bojím sa, že by ma proste zrámovali.

V obci Kuchyňa sa zastavujem pri nádrži. Pred pár rokmi tu bol drevený chodník nad vodou – Bobria hrádza. Bol som tu na bicykli v rámci obyčajného jednodňového výletu z Bratislavy. Bohužiaľ tu z neho veľa nezostalo. Dúfam, že ten nový chodník nad vodou Malého Dunaja v obci Zálesie vydrží dlhšie.

Ďalej prechádzam cez Pernek, z kade sa dá odbočiť na prechod cez Karpaty – Pezinská Baba, ktorý som tiež už absolvoval v minulosti. Je príjemné byť zasa na miestach, ktoré poznám. V Lozorne sa znova pristavím pri vodnej nádrži a konečne sa napájam na cestu prvej triedy so širokou krajnicou. Hneď sa cítim bezpečnejšie.

Keďže som už pred Bratislavou a aj vďaka tomu, že sa jedná o cestu prvej triedy, je tu výrazne hustejšia premávka. Už vôbec netreba počúvať autá, lebo sú za mnou jednoducho furt. Tak si dávam slúchadlá a počúvam ako Bene vraví, že ženy by mali mať zakázané chodiť do barov, lebo ničia mužské životy, respektíve to, čo z nich zostalo.

Víťazoslávne vchádzam do Bratislavy – najprv Záhorská Bystrica, a potom Lamač. Ďalší kopec, ale už mi to až tak nevadí, lebo viem, že už som doma. Pri zjazde na Patrónku rozmýšľam akú cestu si vyberiem na prechod kopcami do Starého Mesta. Pražská so svojím rýchlostným limitom 70 km/h nie je vhodná pre cyklistov. Cez Kramáre chodím často a moc sa mi nechce – tiež je tam dosť áut, kopec to je tiež nemalý a keď sa budem pripájať na Šancovej, tak musím prechádzať krížom vyťaženú 4-prúdovku. Volím cestu okolo Kalvárie a po Hlbokej ceste. Je tu pokojná doprava a miestami cyklopruhy. A ďalej už nič zaujímavé – všetko čo som šiel už asi aj stokrát – Ružinov a cez Podpriehradnú do Vrakune. Za mnou je 410 km a ja som konečne doma, kde mi už frajerôčka varí obed.

Zopár technických info na záver pre tých, čo to zaujíma

Prebicykloval som 416 kilometrov a nastúpal 3161 metrov za 20 hodín a 53 minút, čo robí priemerku 19,91 (áno, je to trapas). Môj bicykel bol GT Gravel Grade 2020. Pred výletom som menil zadný plášť, za niečo terénne s 33mm priemerom a asi to bol dobrý nápad, lebo som nemal žiadny defekt.

V podsedadlovej brašni som mal ľahký spacák, nafukovaciu karimatku, pláštenku a v sieťke celtu 2x3 metre. V rámovej taške som mal náhradnú dušu, sadu imbusov, montpáky, sadu na lepenie, svetlo na bicykel, nejaké tyčinky, powerbanku, základné lieky (ibalgin, čierne uhlie, dezinfekciu, náplaste), opaľovací krém a repelent. V taške na riadidlách som mal tepláky, tričko, mikinu, tenkú bundu, ponožky a boxerky. V ruksaku som si niesol zrkadlovku s malým statívom, jedlo a ešte nejaké iné drobnosti a základnú kozmetiku.

V mobile som mal 3 kľúčové appky: mapy.cz – podľa ktorých som sa orientoval, Všetci na bajk – kde sú zaujímavé miesta, pri ktorých sa oplatí zastaviť (Nerád bicyklujem tak, že vidím len cestu a krajinu okolo. Rád si pozriem aj tie pamätníky, vodné nádrže a podobne. Bez tejto appky by moja cesta bola oveľa chudobnejšia.) a pravdaže Strava na zaznamenanie trasy.






autor: Lafiziq, 4. október 2020 21:44
Zdieľaj článok na facebooku
6 odoberateľov
Lafiziq

Som fejk, ale to sme všetci, teda to máš zajedno. No aj tak mám radšej výraz alterego než fejk. Som alterego. Ale pomenovanie veci vec nemení. Bohužiaľ.

Komenty k článku

  1. 1
    Torpedo08

    29 ročný muž
    K0K0T0V0

    Sakra ty si za par dni presiel pomaly viac zo zahoria jak ja za cely zivot aj ked tu zijem :,( (hehe)
  2. 2
    Lafiziq

    26 ročný muž
    Bratislava

    @torpedo08 však to ber ako inšpiráciu (hehe) ale teda nebol som v Senici (sorry)
  3. 3
    Torpedo08

    29 ročný muž
    K0K0T0V0

    Ta neni az taka historicka ako Skalica, Holíč a trosku snad aj Malacky :D ale pekna je a taka dobra atmosfera z nej ide :)
  4. 4
    Torpedo08

    29 ročný muž
    K0K0T0V0

    Citam po etapach :D tak este reku v tom Moravskom svatom Jane to je fakt strasna blbost s tym uzatvaranim mostu v noci :( stale to tam tak je nema to nic s koronou... A kocurovi si mal dat kusok niecoho :( a skoda ze som bol v Holíči asi este v casoch ked ten pravoslavny kostol nestal :(
  5. 5
    Jozotraktorista

    27 ročný muž

    parada, clanok som zhltol na jeden sup, velmi inspirativny. sice mam vacsinu z tychto lokalit pojazdenu na cestaku, ale buduci rok by som mohol ist tiez natazko, pekne pomalicky vnimat svet okolo seba :)
  6. 6
    Lafiziq

    26 ročný muž
    Bratislava

    @jozotraktorista vďaka vážim si to... je to vcelku dlhé, tak neberiem ako samozrejmosť, že si to niekto prečíta
    (hehe)
  7. 7
    Lenuska175

    hrá sa, že má 1 rok
    knižnica

    wau, paradne spisane!
  8. 8
    Lafiziq

    26 ročný muž
    Bratislava

    @lenuska175 vďaka